Humanformers

5. Dám sa dokopi

O dva týždne

Srdce ma bolí. Vankúš mám navlhnutý od sĺz. Cítim sa, ako bez duše. Z nikím sa nechcem baviť. Ani nejem. 

Pomali som zaspávala, v tom mi niekto zaklopal na dvere. ,,Nechcem nikoho vidieť!" Skočím na človeka za dverami.

,,To som ja, Emyli!" Ozve sa.

Po chvílke ticha som prehovorila ,,Vstúp." Teraz som povedala normálnym tónom. 

Zapučula som zvuk kľučky a otvorila oči. ,,Priniesla som ti jedlo. Tvoje obľúbené.  Ja sa k nej ani neotočím a držím ústa. Cítila som, ako si sadla na posteľ. Vedľa mňa.

,,Dobre." Jemne sa pousmeje. ,,Chápem ťa, ale nemala by si tu byť zavretá do konca života." Objala ma a ja ju. Potom odyšla.  Spomenula som si na Mattha a na tie chvíle, čo som s ním prežila. Pár slz mi kvaplo. 

Vstala som s postele a podyšla k zrkadlu. Líca mám trochu spľasnuté, kruhy pod očami. Vyzerala som ako zombie. 

,,AAchhh Emyli, ty vieš naštartovať ľudí." Zjedla som celí tanier jedla. Potom som sa šla osprchovať a prezliecť. Biele ryfle a bieli sveter. Nech nikto nevidí, že som schudla. Nadýchla som sa a vyšla von. Prechádzala som okolo veľkej siene. So stolom uprostred a čiernymi koženými stoličkami po obvode toho stola som si všimla krstného, ako tam na mňa očividne čaká.

,,Ahoj." Obýmem ho.

,,Po dvoch týždnoch si vyšla s izby. Smiem vedieť prečo?" Odstúpi odo mňa. Vedela som, že vie kto za tým je. 

,,Neviem či sa to niekedy zahojí. Prosím ťa, aby si ma do terénu neposielal, ale aj napriek tomu tu budem vždy pre vás."

,,Dobre, a čo zatiaľ budeš robiť?" Nadvihne jedno obočie. 

,,Môžem trénovat mladých." Zavrtím hlavou. 

,,Dobre." Dobrácky sa usmeje a ja odýdem. Namierila som si to do jedálne. Musím nabrať na svalovej hmote. Stihla už ochabnúť. Po troch týždňoch som bola pripravná postarať sa o pubertiakov. Odyšla so k tréningovím halám. Máme ich šesť a to 2 obrovské, 2 stredné a 2 malé. 

Na mňa čakalo v prostrednej asi 7 štrnástročných pubertiakov. Všetci sú potomkami naších agentov. Štyri dievčatá a traja chlapci. 

,,Zakričím a to ani nie som vo vnútri. Okamžite sa dali do pozoru. Postavím sa pred nich a ruky si dám za chrbát. ,,Som Kara Qvínsová vaša trénerka. Po dobu niekoľkých mesiacov vás budem cvičiť bojových umení." obchádzam ich dookola a poriadne si ich prezerám. 

Skončila som s monológom a postavila sa pred nich. ,,Otázky?" Pohľadom prejdem všetkých. Jeden smelí chlapec po troch sekundách zdvihol ruku. 

,,O týžden mám 15." Sklopí zrak. ,,Otec chce, aby som sa stal Humanformerom. Ja to však nechcem." Poslednú vetu som ani nepočula. 

,,Tak mu to povedz." Podám mu rýchlu odpoveď. ,,Môj otec je Alpha Trion." Hlas mu neuveriteľne zosmutnie. Prišlo mi ho ľúto. Prišla som knemu a chytila ho za rameno. ,,Spýtam sa Benetta aby mu mohol nejako vyhovoriť." Odstúpim od neho.

,,Nestrácajme čas a ukážte mi, čo viete!" Zavelím

Po dvoch rokoch

Sedela som pri stole. Ani neviem, ako sa mi podarilo sadnúť na stoličku bez zlomenia nejakej kosti. Možno je to aj tým, že už som si predtým niečo zlomila. Moji terajší študenti sa veľmi zlepšili. Jeden z nich na toľko, že mi dal ohromný kopanec do brucha. 

,,Kara, si v pohode?" Mladščia sestra si ku mne sadne. Zo strachom v očiach.  

,,Jeden z nich mi dal dnes zabrať. O chvíľu budem v pohode. Prečo?" Zvedavo sa na ňu pozriem.

,,Práve teraz nedaleko základne prebieha banková lúpež." Rozprávala strašne pomali. V teréne som nebola od Matthovej smrti. Zovrela som päste. ,,Idem." Bolesť ma zrazu prešla a ako namydlení blesk som sa prezliekla a šla dole. Musela som sa zachichotať. Zasa posledná. To by  Matt povedal. ,,Vitaj späť." Bulk mi podá ruku. Ja si sním potrasiem a usmejem sa. 

Nemohla som si nevšimnúť Emylinho úsmevu. Nežiaril jej, ale bol tam. Bulk a Emyli si sadli do predu. Ja a Ennie dozadu. Naštartoval. Autom šiel do suterénu. Kde nám otvorili bránu. Cez okno som sa pozrela do ulíc. Možno to bude znieť divne, ale celé dva roky som sa držala základne.

Presmerovala som zrak na vnútro dodávky. ,,Za tie dva roky vám nikoho nepridelili?" 

,,Nie, nikoho nám nepridal. Povedal, že príde čas." Z predného sedadla sa Emyli ozvala. 

Prudko sme zabrzdili. Ennie spadla na bok. Ja som uchechtla. ,,Dwayn!" Zavrčí. ,,Sú tam policajné autá." Oznámi šofér. Vyšli sme von z dodávky. Prykrčili sa a šli k polišom. Dwayna bolo aj tak vidieť. ,,Kto ste?" Jeden z nich sa ma spýta. 

,,Vaša záchrana. Preberáme to." Ukážem odznak. Ktorý je falošný, ale vyzerá byť pravý. Za to sa môžem poďakovať Stevimu.  

,,Na to nemáte právo." Zamračí sa a v tom sa rozbije sklo na výklade. Guľka trafila jedného policajta do ramena. ,,Ale máme." Odýdem od nervozného chlapa a prídem k týmu za auto.

,, Rýchlo dnu. Zneškodniť piatich lúpežníkov a... Museli sme sa skrčit, kvôli guľkám. Dopadali všade len, nie na nás. ,,Myslím, že nemusíš dohovoriť." Zakričím na sestru. 

,,Raz dva tri!" Dwayn sa postavil. Zo svojho tela spravil železný štít. Guľky sa od neho odrážali. Držali sme sa tesne za ním. Len čo sme prekročili prach banky. Náš jediný chlap v tíme si jedného robustnejšieho zobral na starosť. My sme sa vrhli na ostatných. Ja konkrétne na dvoch.

Jeden po mne strieľal. Bola som asi dva metre od neho. Ani trafiť sa nevie! Schmatla som zbraň a vytočila snou tak, že spadol na zem. Stúpila som naňho. V tom som jednou rukov dala do držky druhému. Obstál to. Čakám kím vstane. No ten druhý pri mne ma zhodí na zem. Postaví sa a zoberie si zbraň do ruky. Postaví sa mi na nohy. Zasičala som bolesťou.  Ten ďalší ma obehne a chytí zo zadu za ruky. Pozerám sa naňho.

Som pripravená na všetko. Stalo by sa to, keby ho nejaká šmuha sfarbená do modra neodniesla niekde preč a aj toho druhého.