It was my decision

26. časť

Síce neboli splnené podmienky, ale keďže som vám tento týždeň sľúbila časť, tak ju tu máte, i keď je kratšia a nezaujímavá, potrebovala som ju sem však dať, nakoľko s tým mám ďalej menšie plány :)

Túto časť by som chcela venovať @smile_bara, dúfam, že sa bude páčiť :)

Príjemné čítanie ♥

PO TÝŽDNI

Z pohľadu Tiffany

Prešiel ďalší týždeň. Ďalší týždeň môjho utrpenia. Týždeň od môjho úteku. Neviem čo je s Ryanom a každým dňom sa o neho bojím stále viac a viac. Justin za mnou chodil pravidelne, každý deň, stále som sa ho pýtala na Ryana, no ani raz mi neodpovedal. Namiesto odpovede som stále dostala pár faciek. Môžem povedať, že som si na to už zvykla a že si bez toho neviem predstaviť svoj život? Zúfalá situácia si vyžaduje zúfalé myšlienky.

Najradšej by som odtiaľto vypadla. Raz a navždy. No nedokážem to. Nech sa snažím akokoľvek, nedarí sa mi utiecť a uvedomujem si, že už žiadna ďalšia záchrana nepríde. Svoju šancu som premrhala a môžem si zato sama. Keby som bola opatrnejšia, už dávno som mohla byť niekde ďaleko, ďaleko odtiaľto, ďaleko od Justina, aj keď ho tak veľmi milujem. Asi si teraz hovoríte ako ho môžem po tom všetkom milovať? Viete, že si to hovorím aj ja sama? Nechápem svoje konanie, nevyznám sa v samej sebe. Viete, ak niekoho milujete, ste ochotní pretrpieť všeličo, len aby ste mohli byť s ním, nie je to tak? Nejako podobne je to aj v mojom prípade. Môže mi ubližovať akokoľvek, aj tak ho stále milujem.

Z myšlienok ma vytrhli blížiace sa kroky. Nakukla som cez štrbinu v dverách a spoznala približujúcu sa Justinovu postavu.  Hneď som odstúpila ďalej od dverí a začala sa prechádzať po sklade, zo strany na stranu, sem a tam, zatiaľ čo Justin odomykal všetky tie zámky. Keď som počula ako sa dvere so zavŕzganím otvorili, otočila som sa k nemu celým telom.

„Ahoj.“ Nesmelo ma pozdravil pričom sa poškrabal na zátylku.

„Ahoj?“ odzdravila som sa mu skôr otázkou a s nadvihnutým obočím.

„Prišiel som pre teba, odchádzame.“ Spracovávala som túto informáciu, ktorú som si v hlave prehrávala niekoľkokrát. Počula som dobre? Povedal práve teraz to, čo povedal? Na tvári sa mi samovoľne vytvaroval úsmev.

„M-môžeš to zopakovať?“ hovorila som to so zatajeným dychom a úsmevom na perách.

„Odchádzame odtiaľto.“ Zopakoval a usmial sa tiež. Na nič som nečakala a silno ho objala. Aj nemý by spozoroval, že ho to zaskočilo, no nakoniec si svoje ruky tiež obmotal okolo môjho tela.

„Počkaj. A to znamená, že ma odtiaľto pustíš a budem si žiť svoj život ako doteraz?“ keď som to dopovedala, hneď sa odo mňa odtiahol.

„Nie.“ Povedal jednoducho a začal sa prechádzať po sklade rovnako ako pred malou chvíľou ja.

„A.. a čo to potom znamená?“ neveriacky som sa pozerala na jeho pohybujúcu sa postavu. Bolo naivné si myslieť, že sa toto všetko o chvíľu skončí. Teraz som zas sklamaná. Môžem si zato sama, rovnako ako za všetko čo sa stalo.

„Že odchádzame spolu, do nášho nového bytu.“ Počas rozprávania sa otočil ku mne, s úsmevom na tvári. Neveriacky som sa na neho začala pozerať. Mám sa tešiť, alebo? Jediné pozitívum tohto celého je, že vypadnem odtiaľto a budem mať všetko čo tu nemám. Keď si však uvedomím, že bude pokračovať to, čo začalo tu sa mi chce opäť plakať.