It was my decision

4. časť

Z pohľadu Tiffany

Po tom incidente s Bieberom na chodbe, som si myslela, že je koniec. Keď som však uvidela, že má so mnou prvú hodinu, hneď sa mi oči zväčšili o desať čísel. K tomu všetkému si prisadol ku mne.

„Tak sa zas stretávame Steffanie.“ Keď vyslovil napodobneninu môjho mena, chcelo sa mi zvracať.

„Ehhm, som Tiffany.“ Podráždene som mu odpovedala.

„Dostal som ťa.“ Ten idiot to na mňa tak vyhúkol, až som sa zľakla. „Viem, že si Tiffany, len som ťa skúšal.“ Vybuchla som do smiechu.

„Neviem koho si chcel dostať, ale myslím, že toto ti nevyšlo. Skúšať ma, či poznám moje vlastné meno? Dosť trápne.“ Žmurkla som naňho, no stále to vo mne vrelo.

„Okej, tak som si nezapamätal tvoje meno. Poznáme sa 5 minút?“

„Pamätaj si Bieber, ak si nezapamätáš niekoho meno, radšej drž hubu, ako máš drbnúť úplnú pičovinu.“ Na jeho priezvisko som kládla najväčší dôraz, aký sa mi len podaril.

„Myslím, že tú poobedňajšiu kávu s tebou ešte prehodnotím.“  Úprimne? Áno, páči sa mi. Ale len preto, že sa mi páči nejaký idiot, ktorého poznám sotva 10 minút, nemusí hneď poznať, že mám aj city. Aj keď.. pri našom prvom stretnutí na chodbe moje správanie bolo úplne iné.

„Zabudnutie mena je až také zlé?“ On si snáď zo mňa robí srandu? Či je zabudnutie mená také zlé? Ten chalan ma čím ďalej, tým viac prekvapuje.

„Prosím?!“ ironicky som sa zasmiala. „No.. tak ak považuješ zabudnutie mena za nič, tak to si nemáme viac čo povedať. Tú kávu so mnou si môžeš hneď teraz vyškrtnúť z tvojho plne nabitého programu.“ Poslala som mu vzdušnú pusu, videla som ako ho to rozčuľuje.

„A prosím, nájdi si iné miesto kde budeš počas tejto zasratej hodiny sedieť.“  Nie, vôbec neľutujem, že som ho od seba práve odstrčila. Jeho chyba. Keď si nedokáže zapamätať jedno meno, nech drží hubu a nesnaží sa ma dostať do postele.

„Ešte sme neskončili.“ Žmurkol na mňa a odišiel si presadnúť.

„Ooo pomoc, bojím sa.“  Do tých pár slov som sa snažila vložiť čo najviac irónie. Myslím, že sa mi to podarilo. Som na seba hrdá.

Hodina ubehla vcelku rýchlo. Učiteľ ma nezabudol predstaviť, všetci na mňa hádzali akési divné pohľady, nerozumela som tomu. Vzala som svoje knihy a namierila som si to k svojej skrinke.

Nemala som nejakú veľkú chuť sa s niekým zoznámiť, ale veľmi som nemala na výber.

„Ehhm.. ahoj, mohla by si mi prosím povedať, kde je učebňa histórie?“ snažila som sa prihovoriť nejakej blondínke.

„Ty si tá nová, však? Myslím, že máme spolu hodinu.“ Povedala bez akýchkoľvek emócií. Teda, hovorila to dosť.. ako by som povedala.. nasratým tónom? Zabuchla som svoju skrinku a otočila sa k nej.

„Áno, ja som tá nová. Počúvaj, ja viem byť tiež odporná, teda ja taká som. Že som sa k tebe prihovorila milo, je len moja dobrá vôľa, tak by si si to mala vážiť.“ Povedala som jej do tváre.

„A mimochodom, fakt ďakujem za pomoc. Z toho, že tú hodinu mám s tebou som sa presne dozvedela, kde tá sprostá učebňa je.“ Obišla som ju tak, že som do nej vrazila.

„Takto si veľa kamarátov nenájdeš.“ Zakričala za mnou.

„Tá pravá to hovorí.“ Ironicky som sa zasmiala. „samotárka.“ Do jedného slova som vložila toľko irónie.