It was my decision

22. časť

Túto časť venujem @theshadowofdarkness, dúfam, že sa bude páčiť :)

Ostatní, čo ste si napísali o venovanie → ďalšie časti :)

Príjemné čítanie :)

Z pohľadu Tiffany

Bolesť a strach. Strach o moje bábätko. Jediné čo som v danej chvíli cítila. Registrovala som prítomnosť  doktora aj Justina, ale nedokázala som otvoriť oči. Nechcela som. Potrebujem vedieť čo je s mojim bábätkom, ale nechcem otvoriť oči. Bojím sa. Bojím sa, že ak ich otvorím, moje bruško jednoducho zmizne. Cítim, že niečo nie je v poriadku.  Nesmiem otvoriť oči. Pár neposlušných sĺz si našlo cestu von z mojich očí.

„Č-čo je s mojim bábätkom?“ spýtala som sa pomedzi plač, no oči som ani na maličkú chvíľu neotvorila.

„Zrejme len blúzni, poďte prosím von.“ Blúznim? Vážne? Hrubý hlas doktora ma akoby nakopol, že o sebe musím dať vedieť hlasnejšie. Nemôže si predsa myslieť, že blúznim len preto, že mám stále zatvorené oči. To je absurdné.

„Čo je s mojím bábätkom?!“ tentoraz som to vyslovila oveľa hlasnejšie ako pred tým, s akousi naliehavosťou v hlase, aby obaja pochopili, že som úplne pri zmysloch a potrebujem vedieť čo je s mojím bábätkom.

„Utrpeli ste slabší otras mozgu a..“

„Ja sa pýtam na moje dieťa!“ zakričala som z plného hrdla, pričom som sa snažila postaviť z postele, no zastavili ma všetky tie hadičky a niečie ruky, ktoré prudko ale zároveň jemne zatlačili do mojej hrude, čo spôsobilo, že som opäť ležala na tej nechutnej nemocničnej posteli. Ešte stále som sa neodvážila otvoriť moje oči, z ktorých však slzy padali stále intenzívnejšie.

„Je mi to ľúto.. Ale bábätko to neprežilo..“ vtedy akoby niekto strelil milión šípov do môjho srdca, ktoré ho v sekunde prepichli. Akoby všetky nože na svete mali len jeden  jediný cieľ – moje srdce. Akoby sa celý svet obrátil proti mne a posielal mi nenávistné odkazy, od ktorých by moje srdce jednoducho puklo. Presne tak som sa cítila. Vedela som, že niečo nie je v poriadku. Cítila som, že sa niečo stalo. Bol mi ukradnutý nejaký otras mozgu, zaujímalo ma len moje bábätko. Ktoré už nie je. Prišla som o svoje dieťatko, o to dieťatko, na ktoré som sa tak strašne tešila, aj napriek tomu, aký osud ho čakal spolu s nami. Chcela som ho, tak strašne som ho chcela držať v náručí, hladiť ho po tváričke a šepkať mu ako veľmi ho ľúbim. Spievať mu uspávanky, hrať sa s ním a sledovať ako mi vyrastá pred očami.

Všetky tieto moje túžby sa v priebehu sekundy rozplynuli, rozpŕchli sa preč.

Moje ruky smerovali k môjmu brušku, na ktoré som si ich silno pritlačila a rozplakala sa ešte viac, až tak, že som sa plačom priam zadúšala.

„Je mi to tak ľúto ..“ pristúpil doktor k mojej posteli a pohladil ma po ramene. Len som jemne prikývla hlavou a ďalej sa hladila po brušku.

Započula som ako Justin buchol do niečoho v izbe, a vtedy som prvýkrát otvorila oči. Silné svetlo ma oslepilo, a tak som niekoľkokrát zažmurkala aby som si naň zvykla. Aj keď mi už svetlo problém nerobilo, nevidela som celkom jasne cez slzy. Justin stál tvárou otočený k obrovskému oknu a jeho päste boli pevne zaťaté. Na jeho rukách som pozorovala množstvo žíl, ktoré chceli puknúť od toľkej sily, akou Justin zvieral svoje päste.  Bol.. nahnevaný?

Otočila som sa, keď buchli dvere od izby. Doktor odišiel. Rovnako to zaregistroval aj Justin, ktorý okamžite pristúpil k mojej posteli. Jeho výraz na tvári som neodkázala definovať. Bol tak, rozzúrený. S čistým svedomím môžem povedať, že som sa ho bála. Posadila som sa na posteli a uvedomila si, že sa mi chveje spodná pera. Ruky na mojom brušku sa triasli. Strach o moje dieťa, vystriedal strach o môj život.