It was my decision

1. časť

Z pohľadu Tiffany

„Zlatko, mohla by si zájsť do kuchyne a doniesť ďalšie poháre?“ poprosila ma babka. Len som prikývla s hlavou a pobrala som sa do kuchyne. Nečakala som, že mi spolu s dedkom a ockom pripravia takú úžasnú oslavu, a už vôbec som nečakala, že mi dovolia pozvať si toľko kamarátov. Viem, že po maminej smrti chcú len, aby mi nič nechýbalo a snažia sa mi vo všetkom vyhovieť..

 Leto, plný dom deciek, strašné teplo. Po ceste do kuchyne som sa chcela zastaviť v kúpeľni, aby som sa trocha opláchla vodou. Otvorila som dvere a vošla som do kúpeľne. Sklonila som sa nad umývadlo, otočila kohútikom, pustila studenú vodu a chrstla som si ju do tváre. Späť som sa narovnala a pretrela si tvár rukami. Pozrela som sa na seba v zrkadle a usmiala som sa na seba. Úsmev mi hneď zmizol z tváre, keď som v zrkadle zbadala môjho otca ležať vo vani. Otočila som sa a rýchlosťou blesku som bežala k vani. Sklonila som sa nad ňu, a potom som to uvidela. Môj otec si podrezal žily. Veľké kusy skla ležali na dne vane a krv sa nekontrolovateľne valila z otcových zápästí. Začala som nekontrolovateľne plakať, triasť sa a zadúšať sa vlastnými slinami. Zosypala som sa na zem a začala som kričať. Nevedela som prestať. Plakala, kričala a triasla som sa tak strašne, že som len cítila, ako ´zaspávam´.

„NIEEEEEEE“ vystrelila som z postele s krikom. Pocítila som, ako sa mi pár sĺz skotúľalo po lícach. 

Už zasa. Tento sen sa mi sníva už 3 roky, od kedy som našla otca vo vani s podrezanými žilami.. Presne na moje 15. narodeniny. Môj druhý najhorší deň v živote. Prvý bol, keď mi volali z nemocnice a oznámili mi, že moja mama prehrala svoj boj so zákernou rakovinou. Už vtedy som to znášala hrozne, a viem, že aj otec. Ale nikdy, ani v tom najhoršom sne by som si nepomyslela, že by ma v tom nechal samú. 

Nikdy som nemala extrémne veľa kamarátov, ale nebolo ich ani málo. Keď mi zomrela mama, prvýkrát som siahla po žiletke. Zistila som, že mi to pomáha nemyslieť na ňu. Keď mi zomrel aj otec, od porezaných zápästí a rúk som postupne prešla na brucho a nohy. “Kamaráti“, o ktorých som si myslela, že tu pre mňa budú vždy, aj v takýchto chvíľach, sa na mňa vykašľali. Vraj som sa zmenila. Povedalo mi to pár ďalších ľudí z rodiny. Pff, dovoľte mi sa zasmiať. Ja a, že som sa zmenila? Kravina. Aj keď.. bolesť mení ľudí, ale to neplatí v mojom prípade. Jediné v čom som iná je, že si už nedávam servítku pred ústa, poviem každému čo si myslím do očí – predtým som to tak nerobila.

Jediný, kto tu pre mňa bol a stále je, je moja verná kamarátka už od 12 rokov. Hm, áno. Žiletka. Viem, že tá ma nikdy neopustí a to je asi jediné, čo ma upokojuje.

Od smrti rodičov bývam so starými rodičmi v ich dome. Ešte dávno sme sa dohodli, že keď budem mať 18, presťahujem sa k tete do New Jersey. Teta súhlasila a ja som bola rada, že konečne vypadnem z tohto mesta, ktoré ma asi nemá rado.

„Čo sa stalo zlatko?“ babka ma vytrhla z myšlienok. Sadla si ku mne na posteľ, palcom mi zotrela slzy a vtiahla ma do pevného objatia. Cez slzy som sa usmiala.

„Zasa to isté?“ odtiahla som sa od babky a smutne som prikývla. Znova ma objala a pobozkala ma na čelo.

„Už zajtra sa sťahuješ do nového mesta, spoznáš nových ľudí. Bude to pre teba nový začiatok.“ Babka sa na mňa usmiala. Úsmev som jej opätovala. Aj keď je o mne známe, že som vraj bezcitná a namyslená, na starých rodičov nedám dopustiť. Doma som úplne iná ako na verejnosti...

„Ja viem.. budete mi chýbať.“ smutne som sa usmiala.

„Aj ty nám srdiečko.“ videla som, že babka zadržiava slzy, ale aj tak sa na mňa usmiala.