It was my decision

24. časť

Hneď na začiatok sa chcem ospravedlniť, že časť pridávam až teraz, nakoľko som ju chcela pridať v stredu-vo štvrtok, ale všetko sa mi strašne nakopilo, mala som toho veľa v škole aj doma, takže som vôbec nemala čas na písanie, ospravedlňujem sa.

Túto časť venujem @niky28121997, dúfam, že sa bude páčiť :)

Hneď na začiatok si môžte pustiť pesničku na boku, ak chcete. Prajem príjemné čítanie ♥

Z pohľadu Tiffany

Po tom včerajšom incidente s Ryanom, ak sa to tak vôbec dá nazvať, Justin zmizol. Teda nezmizol tak úplne, myslím si, že šiel odviezť Ryana a úprimne, mám celkom strach či to zostalo len pri tom. Bolo mi ľúto Ryana a stále je, veď za nič nemohol. Na druhej strane ma však zamrzelo, že sa mi nepokúšal pomôcť a tak ľahko sa vzdal. Aj keď ja byť na jeho mieste, vzdám sa tiež. Čo to sakra trepem?! Jasné, že ja by som mu pomohla! Nikdy by som ho tak nenechala, snažila by som sa mu pomôcť aj keby som bola v jeho situácii! A vlastne, momentálne ho hrozne nenávidím zato, že mi nepomohol!

Opäť sedím skrčená pri veľkých drevených dverách a cez štrbiny v nich pozorujem okolie. V skutočnosti už vôbec nevládzem. Je to tretí deň čo tu trčím. Neviem čo bude ďalej. Neviem čo bude, keď sem Justin zas príde, od včera som ho nevidela. Neviem čo sa odohráva v jeho hlave, jediné čo viem je, že ma chce vidieť trpieť. Čo ak sa dnes zobudil a povedal si, že zabije moju tetu? Čo ak sa dnes zobudil a povedal si, že dnes príde ku mne a priloží mi k hlave zbraň? Čo ak sa dnes zobudil a povedal si, že ma odtiaľto pustí a všetko bude ako predtým? Hah,  moje tajné nesplniteľné želanie.

„Prečo sedíš tu?“ až mnou trhlo ako som sa zľakla. To som vážne bola až tak veľmi ponorená do vlastných myšlienok, že som nezaregistrovala ani hlasné odomykanie zámkov a otváranie týchto dverí? Veď som na nich doslova nalepená a ani mnou necuklo? To vážne?

„Neboj sa..“ upokojoval ma Justinov úplne pokojný hlas. Čo sa s ním stalo? Kto ho vymenil za tých pár hodín čo som ho nevidela?

Posadil sa ku mne na zem, hlavu si oprel o drevenú stenu za ním a prsty si zaplietol do vlasov. Vážne to práve urobil?

„Minulú noc sa mi sníval taký sen..“ začal pokojne rozprávať, pričom krútil hlavou do všetkých strán.

„Mali sme zdravú dcérku.. Hailey. Hailey bolo jej meno. Oslavovala svoje piate narodeniny.“ Na jeho tvári sa zjavil jemný zúfalý úsmev. Neveriacky som sa na neho pozerala a cítila ako sa moje telo pomaly uvoľňuje a s napätím som počúvala každé slovo, ktoré povedal.

„Všetci traja sme spolu naraz rozkrojovali tortu. Mala si vidieť Hailey aká šťastná bola. Mala si vidieť nás dvoch, akí šťastní sme boli.“ Na jeho tvári bol stále úsmev, zatiaľ čo mňa v očiach štípali slzy.

„A potom.. Potom sme tam len tak stáli, bozkávali sa a objímali. Stratili sme Hailey z dohľadu,“ sklonil hlavu a zúfalo sa potiahol za vlasy, „Keby tam vtedy neprišla tvoja teta, vôbec by sme o tom nevedeli. Pohľadom som ju začal hľadať až som si všimol ako bežala k ceste, hneď som sa za ňou rozbehol. Kričal som na ňu nech zastaví, že tam chodí veľa áut. Neposlúchla. Zrazu som počul prudký náraz. Ešte viac som zrýchlil ale už bolo neskoro. Hailey tam len bezmocne ležala v kaluži krvi. Nedokázal som tomu zabrániť. Nedokázal som ju zachrániť.“ Na lícach som pocítila nespočítateľné množstvo slaných sĺz, z ktorých každá smerovala k mojim perám, na ktorých sa rozplynula. Justin ku mne zdvihol hlavu a vtedy sa mi naskytol pohľad na jeho rovnako uplakanú tvár.