Dark Night ||Bloody Moon

Kapitola ŠTRNÁSTA

"Pripravená?" Opýtal sa Dante, keď prišiel k sebe do izby. Doprial Aubri trocha súkromia, aby sa mohla prezliecť do vecí, ktoré našli v truhlici. Bolo tam celkom dosť vecí, preto dal Dante Aubri jeho ruksak, do ktorého si mohla odložiť veci. Bolo to tak lepšie ako so sebou ťahať celú truhlicu. "Som." Ozval sa tenký hlas Aubri. Sedela na posteli a hrala sa s prsteňom na ruke. Vyzerala zamyslená a aj bola. Stále sa snažila prísť na to, kto sú jej rodičia. Snažila sa prísť na to, ako o nich prišla. Jej spomienky siahali iba do veku, keď mala jedenásť. Pamätala si Camerona, no jej rodičov nie. A to ju ubíjalo.

"Aubri?" Izbou sa rozoznel pevný mužský hlas. Aubri sebou trhla a pozrela na Danteho. "Prepáč. Zamyslela som sa." Ospravedlnila sa a rýchlo sa postavila. "To vidím." Skonštatoval a potom si ju prezrel. Čierne úzke nohavice jej dokonalo kopírovali boky, zadok a nohy. Dante bol vo vytržení. Niekto ho musel naozaj neznášať, keď mu do života priviedol tento malý kvietok. Jej košeľa bola o čosi lepšia. Bola voľná a to Dante v a takejto situácii uvítal. Aj keď bola vcelku priesvitná. Nevadilo mu, že videl jej čierne spodné prádlo, ktoré zdobila čipka. Oveľa viac mu vadilo, že ju uvidí nejaký iný muž. Bol sebecký a vedel si to priznať.

Aubri si vzala ruksak a prehodila si ho cez plecia. Pozrela na Danteho a na chvíľu sa zarazila. Rozmýšľala, prečo musí byť chladnokrvné monštrum tak veľmi príťažlivé. Rozhodne si vedela priznať, že sa jej Dante páčil. Ale ani za nič by to nepriznala nahlas. Rozhodne nie pred ním. Keď sa naňho pozrela, cítila v bruchu motýle, ktoré by tam rozhodne nemali byť. Aspoň podľa nej. Nevedela, ako sa má vysporiadať s faktom, že ju Dante priťahoval. Rozhodla sa to pre istotu ignorovať úplne a pozrela sa na stenu vedľa jeho hlavy.

"Takže... Uhm... Naozaj ideš so mnou." Povedala, keď si všimla jeho ruksak. Prikývol. "Idem. Aj keď ma celkom zaráža, že si tak prekvapená. Vyjadril som sa predsa jasne. No nie?" Uškrnul sa na ňu a otočil sa na odchod. Otvoril dvere a vyšiel von. Počkal však Aubri pred dverami. Aubri si potichu vzdychla. Mal pravdu. Vyjadril sa jasne. Dohoda znela presne. Po tom čo jej pomôže dostať sa na Mesačnú horu, dá mu všetko čo má a to dobrovoľne. Aubri však už teraz vedela, že mu niečo dá omnoho skôr. Jej srdce pred ním nebolo chránené a bolesti, ktorú mohol spôsobiť sa desila väčšmi ako neznámej bytosti bažiacej po jej smrti.

Keď Aubri vyšla z izby, narazila priamo do Danteho hrude. Z jeho hrdla sa vydralo zavrčanie. No z úplne iného dôvodu, ako si Aubri myslela. "Pre-prepáč." Zakoktala a so strachom v očiach mu pozrela do tváre. Dante ju chytil za boky a pridržal na mieste, keď sa snažila ujsť. "Mala by si si dávať väčší pozor." Pokarhal ju a jeho pravý kútik pier sa jemne nadvihol. Aubri si vydýchla. Naozaj uňho nevedela, čo má čakať. Neisto prikývla.

"Teraz už naozaj poďme. Mesačná hora je naozaj ďaleko a my pôjdeme väčšinou pešo." Povedal, chytil ju za ruku a vykročil vred. Dante si ani neuvedomil, čo urobil, keď ju chytil za ruku a ťahal za sebou ako malé dieťa. Aubri sa pri ňom zrazu cítila v rozpakoch a nesvoja. Líca jej horeli a bola iba rada, že bola za ním. Ak by ju takto videl, určite by sa prepadla od hanby. Malá, nemotorná, červená ako rak. Takto sa vedela opísať v behu sekundy, keď si uvedomila, že s ňou zaobchádza ako s dieťaťom. Pocit poníženia ňou preletel ako blesk jasným nebom.

"Stoj!" Zakričala po ňom, keď už ďalej nezvládla jeho rýchlu chôdzu, ktorá trvala minimálne pol hodiny. Dante okamžite zastal a Aubri si úľavne vydýchla. Oprela sa rukami o stehná a predklonila sa. Snažila sa nabrať dych, ktorý počas posledných tridsiatich minútach stratila cestou sem. Dante sa zamračil a pozrel na drobné dievča pred sebou. Jej čierne vlasy jej padali do tváre a on tak nemohol vidieť nič iné, ako jej malé telo.

"Uhm... Prepáč." Dostal zo seba nemotorne. Nebol zvyknutý na nečiju prítomnosť a už vôbec nie na nejaké ospravedlnenia. Aubri sa narovnala a pozrela mu do tváre. "To nič. Som v pohode." Povedala odhrnula si vlasy z tváre. "Iba by bolo lepšie, ak by sme šli pomalšie. Na môj dušu, podľa mňa si bežal a nie chodil." Zložila si ruky v bok a znova si odfúkla prameň vlasov, ktorý jej ustavične nedal pokoj a padal do očí.

Dante sa snažil neusmiať, no šlo to veľmi ťažko. Znova mu šklblo kútikmi pier. "V tom prípade, pôjdeme podľa teba. Nie som zvyknutý brať ohľad ešte na niekoho iného." Mykol plecami a uhol očami. Uvedomil si, že spomenul nepriamo svoje obete. Nikdy na ne nebral ohľad a vždy robil čo chcel on. Aubri ho nútila cítiť sa nepríjemne aj keď vedel, že to kým bol nebolo zlé. To čo robil, bolo jeho podstatou. Bolo to akoby nikto kázal rybe žiť na suchu alebo sa vyšplhať na strom. Dante bol nemilosrdný vrah, či sa mu to páčilo alebo nie.

Aubri na jeho poznámku prikývla. Dopriala si ešte pár minút odpočinku, kým sa dala znova na cestu. "Dobre... Poďme, nech to máme čím skôr z krku." Vyhlásila a vodcovsky sa vydala dopredu. Dante ju so smiechom pozoroval, keď náhle zastala a otočila sa. "Zlý smer." Zamrmlala si popod nos a Dante tentokrát naozaj dusil smiech. Ešte s väčším odhodlaním sa Aubri konečne vydala správnym smerom..