Kapitola SIEDMA

1.5K 177 11
                                    

Dante trpezlivo vyčkával, ako sa Aubri rozhodne. Vedel, aká bude jej odpoveď. Bol si tým istý. Neprišla mu ako niekto, kto by kvôli niečomu iba tak zahodil svoj život. Nemárnila svoj život. Starala sa o druhých, bola milá a dobrá. Cítil jej dobrotu duše, ktorú ešte nič neskazilo. Nejakou hlúpou náhodou, sledu udalostí a vplyvu okolia, Dante nechcel byť tým, čo ju skazí. Nerád si to priznával, no čo sa týkalo Aubri, bol tak povediac bezmocný. Mala nad ním moc a áno to nevedela. Ale on sa jej to nechystal prezradiť. Jeho cieľ bol nemenný. On ju získa.

Aubri v sebe viedla vnútorný boj. Nikdy sa necítila viac vyvedená z jej ustavičného poriadku a zoradenosti. Všetko malo svoj názov, zaradenie a značku. Vo všetkom mala poriadok a prehľad. Vždy si všetko plánovala a viedla dopredu. Teraz ale nevedela, čo jej jej rozhodnutie prinesie. Z určitosťou mohla povedať, že to bude kopec problémov a chaosu. Nemala rada chaos. Nevyznala sa v ňom. Strácala sa a potkýnala. A to nemala rada. Nemala rada, keď dokázala ostatným pravdu, ktorú si o nej mysleli. V skutočnosti nebola tak veľká čudáčka a ani nemehlo. Iba nemala vo svojom živote šťastie a osobu, ktorá by ju vždy za všetkých okolností podržala.

"Aké je tvoje konečné rozhodnutie?" Opýtal sa jej so zdvihutým obočím. Povzdychla si. "Dobre... Príjmam." Povedala nakoniec bez dychu. Dante ostal zarazený, ale nenechal na sebe nič poznať. Vedel sa totiž perfektne skrývať za jeho nedobytnú masku smrtiaceho lovca.

Aubri už nevedela, či sa rozhodla správne. Už nedokázala vnímať, čo je dobré pre ňu, ale iba čo je dobré pre jej ľud. "Ehm... Chceš si tú.. Dohodu nejako spečatiť?" Opýtala sa ho opatrne. Nepoznala ho. Stále nevedela, čo má od neho očakávať. "Hm.. Zaujímavý návrh. No mne stačí tvoje slovo. Maximálne podanie si ruky." Povedal a natiahol k nej svoju ruku. Aubri na chvíľu zaváhala, no potom zdvihla svoju ruku k tej jeho a pevne ju chytila. Potriasli si rukami. Dohodu mali spečatenú.

Aubri svoju ruku ihneď stiahla k sebe, akoby ju jeho dotyk pálil. Dante bol na tom rovnako. Aj jeho ten dotyk pálil. Ani jeden z nich netušil, že sú si viac podobný, ako si myslia. Dante na Aubri ešte chvíľu hľadel. Hľadal na jej tvári nejaké náznaky odporu, ľutovania, ale nič také nenašiel. Zrejme sa niekam naozaj potrebovala dostať. A on bol pevné rozhodnutý, že pôjde s ňou. Jeho rozhodnutie prikladal k ich dohode. Nechcel v tom hľadať iné zámery, aj keď tam boli čisto sebecké dôvody, prečo chcel ísť s ňou.

"Dobre. Vyrazíme zajtra. Dovtedy sa pokúsiš dať aspoň nejako dokopy. Môžeš sa prezliecť, nejaké moje košele si môžeš požičať. Kľudne aj nohavice, no budú ti veľké. No radšej zatiaľ zájdem do dediny a prinesiem ti niečo na cestu." Povedal a odstúpil. Chystal sa odísť, no ešte mu čosi zišlo na um. "A nesnaž sa ujsť. Nájdem ťa a znova taký milý nebudem. To si môžeš byť istá." Dodal a odišiel zo spálne, v ktorej nechal stáť Aubri úplne zmätenú.

Stála a iba chvíľu jej trvalo, kým jej myseľ pochopila všetky jeho slová. On pôjde so mnou!? Prebehlo jej mysľou. Nemohla uveriť, do čoho sa zaplietla. Ihneď vybehla z miestnosti, aj keď jej to jej zranenia veľmi nedovoľovali. Nechcela si znova spôsobiť krvácanie. Nie teraz, keď jej ranu na boku musel zašiť.

Našla ho stáť v kuchyni ako pil krv z pohára. Dante sa mohol živiť čímkoľvek. Krv bola z toho všetkého najlepšia. Najedol sa z toho rýchlo a vedelo ho to aj poriadne zasýtiť. A ani chuť nebola najhoršia. Za tie roky si na tú chuť dokázal zvyknúť. Sladká, slaná, horká, kyslá.. Chutili mu všetky, aj keď najlepšia bola sladká. A už len podľa pachu vedel, že Aubriina krv bude sladká. A to ho rozptyľovalo. Chcel jej krv. Chcel všetko, no musel počkať. Vedel, že raz dostane všetko. Dovtedy... Si bude musieť vystačiť s obyčajnou krvou, obyčajných ľudí.

"To ma tu naozaj necháš samú? Nebojíš sa, že ti tu niečo vyvediem?" Zdvihla obočie a prezrela si ho. Mal na sebe čierne nohavice a čiernu košeľu. Na pohľad bol pekný, ale Aubri vedela, ako vyzerá vo vnútri. Prehnitý, zákerný, zlý, nebezpečný a plný nenávisti. A to ju odraďovalo. Aj keď jeho vzhľad bol lákavý. Potriasla hlavou a pozrela inam, než na jeho telo.

Dante si všimol, ako si ho skúmavo prezerala. Nevadilo mu to. Popravde ho to tešilo. Bol rád, že proti nemu nebola až tak imúnna, ako sa tvárila. Bolo na nej vidno, ako sa to snažila skryť. On si však so skrývanim nerobil starosti. Okato si ju obzeral a hltal pohľadom. Aubri sa pod tým priamym pohľadom striasla. Pripadala si, akoby bola nahá a on do jej videl až do duše. A nebola celkom ďaleko od pravdy. Dante vedel dobre čítať v ľuďoch, aj keď im nikdy nerozumel. Boli príliš sebecký, malychérny, ničoho si nevážili a všetkým pohŕdali.

Čo by dal on, za normálny život? Všetko.

"Mohla by si, no potom by si pocítila môj hnev." Povedal jednoducho a mykol plecom. Aubri si už začínala mýliť, že na jej otázku zabudol. Dante bol však príliš zamestnaný pohľadom na jej telo, než aby rozmýšľal nad tým, čo odpovedať. Aubri si povzdychla a pozrela inam. Ani niečo vyviesť nemôžem. Prebehlo jej hlavou unudene. "Nesnaž sa nič vymýšľať. Jednoducho si ľahni do postele a skús zaspať. Aspoň kým prídem." Povedal s úškrnom.

Abri pretočila očami. Bude pre ňu ťažké nič nevyviesť a nepokúsiť sa ujsť. Veľmi rada by to spravila už len preto, aby ho nahnevala. Ale bála sa, aby si znova niečo nespravila. Jej zranenia ešte neboli zahojené a ona sa potrebovala dostať ďaleko odtiaľto a to do štyridsiatich dní. "Dobre. Pokúsim sa nezničiť ti dom a nikam neutiecť." Rezignovala. Aj tak by nemala šancu utiecť. Zmierila so svojim osudom. Každý z jej druhu bol k niečomu predurčený a ona verila, že toto je jej osud. Zachrániť ich za cenu svojho života a duše.

Dante sa pousmial, no úsmev z jeho tváre rýchlo zmizol, keď si uvedomil, že sa znova usmieva. Už znova zahodil svoju masku. Musím si dávať väčší pozor. Pomyslel si a jeho tvár znova zahalila maska. Odkašľal si, stroho pozdravil a vyparil sa z domu skôr ako sa Aubri stihla znova ozvať.

Dark Night ||Bloody MoonWhere stories live. Discover now