Dark Night ||Bloody Moon

Kapitola DVANÁSTA

V ten večer zaspala Aubri v Danteho pevnom objatí. Po ich bozku sa mu Aubri schúlila v náručí. Dnate ju vzal na ruky a uložil do postele. Nepustil ju. Ľahol si k nej a prikryl ich. Aubri zaspala ako zabitá. No Dante.. Ten spať nemohol. Nevedel, ako sa ma cítiť. To čo prežil, nezažil ešte nikdy. Pobozkal ju a nič. Nezašiel ďalej. A to ho miatlo. Nemal by k nej byť tak dobrý. Potom bude sklamaná, keď si vezme odmenu z ich dohody. Zabije ju. Mal by si to pamätať a naviazať sa. Ale Aubri.. Tá mala niečo v sebe, čo ho ukľudňovalo a ťahalo k nej. Chcel ju ochrániť a hlavne držať preč od všetkých. Chcel ju mať len pre seba. Lenže to čo cítil ho naozaj desilo.

Aubri sa v Danteho náručí zavrtela a pritisla sa k nemu ešte bližšie. Dante ju objal ešte pevnejšie. Na jej tvári videl napätie. Sníval sa jej zlý sen. Aspoň to si Dante myslel. Aubri sa však nesníval sen, ale skutočnosť. Už roky ju desila smrť Camerona. Nedalo jej to spať. Vedela, že tou mŕtvolu mala byť ona. Nevedela ako, no s určitosťou vedela povedať, že v tú noc mala umrieť ona.

Aubri zrazu vykríkla a posadila sa. Dante si sadol spolu s ňou a odhrnul jej vlasy z tváre. Zozadu ju objal a ona sa oňho oprela. Dýchala zrýchlene a miestami trhavo. "Bol to iba sen. Už je potom.." Dante jej šepkal rôzne slová do ucha a snažil sa ju upokojiť. Napodiv to fungovalo. Dante netušil, či to zaberie. Nevedel, či to vôbec robí správne. Ale Aubri sa pri ňom upokojila. Nebála sa ho. Dôverovala mu. A to desilo zase ju.

"Ďakujem." Povedala Aubri a pozrela naňho spod jej dlhých čiernych vlasov. Dante iba prikývol. Ani jeden z nich nevedel, čo ďalej. V tichosti na seba pozerali. Danteho čierne oči skúmali Aubriinu tvár. Pery mala pootvorené a červené ako krv. Dante spomínal, že chutili po jahodách. Čerstvé sladké ovocie, ktoré bolo iba jeho. Potiahol Aubri za ruku a obaja spadli do perín. Aubri skončila na Danteho hrudi a ticho sa zasmiala. Zaprela sa o jeho hruď a nadvihla sa. Pozrela mu priamo do očí a usmiala sa naňho. Pri pohľade do temných očí krvilačného predátora Aubri zabudla na všetok strach a zdesenie z jej sna.

"Dobrú noc, Dante." Široko sa naňho usmiala a ľahla mu na hruď. Jej hlava bola na mieste kde mal Dante srdce. Počula ako rýchlo mu bilo srdce. Jej myšlienky zaleteli k jej prvému bozku. Dante bol nebezpečný muž. Tvrdý, krvilačný a desivý. No jeho bozky boli jemné i drsné zároveň. Nedokázala sa zbaviť pocitu, akoby ich pery boli stvorené práve pre nich.

O niekoľko hodín neskôr, keď už slnko začalo vychádzať spoza hory, Dante netrpezlivo vyčkával, kedy bude môcť opustiť posteľ. Aubri na ňom ešte stále sladko spala, no Dante spánok nepotreboval. Ležať iba tak na posteli a to niekoľko hodín bolo preňho ako za trest. Vedel zaspať, ale iba vo výnimočných prípadoch. A taká výnimočná situácia nastala pred niekoľkými hodinami. No len čo zaspal, o necelé tri hodiny bol znova hore. Nechcel však budiť Aubri, preto ležal bez pohnutia. Dante si ani neuvedomoval, koľko vecí pre Aubri robí. Nikdy by iba tak neležal na posteli, pretože jeho spoločnosť sladko odfukovala. Nikdy by nejakému dievčaťu nešiel do neďalekej dediny po oblečenie. Nikdy by žiadnej dievčine nespravil raňajky. Nikdy by nebol tak milý a to k nikomu.

Dante však vedel, že Aubri je iná. Nie len povahou ale aj duchom. Vyžarovala z nej určitá mágia a čaro osobnosti. Takáto kombinácia sa mu páčila. Dokonca aj vonkajší obal bol preňho viac než príťažlivý. Bola prvého záhadou. Nevedel, ako môže byť tak veľmi okúzlený neznámym čiernovlasým dievčaťom.

Dante pomaly pobozkal Aubri na čelo. Nevedel, prečo to urobil. Jednoducho to urobil a potom ju pomaly, tak aby ju nezobudil, položil na posteľ pod sebou. Doteraz ležala na ňom, no Dante hádal, že si ani nevšimne rozdiel. Ale mýlil sa. Aubri sa ihneď začala vrtieť a prehadzovať zo strany na stranu. Dante sa pri pohľade na ňu musel usmiať. Keď si však svoj úsmev uvedomil, zamrzol mu na perách a ihneď sa postavil z postele.

Rozhodol sa, že pôjde pre kľúč, ktorý u strane panej zabudol. Pred odchodom z izby ešte prikryl Aubri. Zo skrine si vybral čisté veci a obliekol sa. Biela košeľa a čierne nohavice. Nechcel vzbudzovať pozornosť. Celý v čiernom by svietil viac ako s bielou košeľou. Aspoň v neďalekej dedine. Vzal si ešte mešec s peniazmi a vybral sa von. Uistil sa, že za sebou všetko zatvoril a zamkol. Nechcel, aby sa niekto dostal do domu. Hlavne nie keď v ňom spala nič netušiaca Aubri.

Cestu do dediny si veľmi dobre pamätal. Pamätal si ju už roky. Bola to vlastne prvá vec, ktorú si pamätal odkedy si privlastnil dom, v ktorom teraz žil. Vedel, že dnes už zrejme nebude mať také šťastie ako minule a nestretne nijakú dobrú dušu, ktorá by ho vzala do dediny a iba sa tak vyhol kontrole.

A mal pravdu. Kým sa dostal za hradby, prešli dve hodiny, ak nie viac. Jeho nálada klesla na bod mrazu pokiaľ nie hlbšie. Myslel iba na to, že sa Aubri už určite musela prebrať. A on nechcel ani len pomyslieť na to, čo všetko mohla urobiť. Nejakým zvráteným spôsobom jej veril, no stále mal strach skôr o ňu, než o to čo urobí. Vedel, že by jej najskôr odpustil čokoľvek. Ale to už ona vedieť nemusí.

Keď sa po dva a pol hodinách dostal k miestu, kde by mal byť starý obchod, ostal prekvapene stáť. To čo uvidel ho vyviedlo z miery. Toto nečakal ani vo sne, aj keď mu prišlo už dávno všetko podozrivé..

***
Zdravím...😊😅
Vopred sa ospravedlňujem za moju slabú až takmer žiadnu aktivitu, ale koniec školského roka je pre mňa vždy dosť náročný..😢
Hlavne ak máme písať záverečné písomky, ktorých známky berú učitelia viac vážne ako niektoré iné známky...😑😑😑
Preto som rozmýšľala aj nad pozastavenou tvorbou.. 😏😏
Ale to by som nebola ja..😅
Nedokázala by som prestať úplne, preto je moja aktivita iba nízka a keď Boh dá, dokážem vydať aj dve časti za deň :D sľubujem, že o také.. tri týždne bude moja aktivita omnoho LEPŠIA :D
aspoň dúfam XD
Hm.. To je z oznamu asi všetko... 😂
A čo myslíte?
Čo Dante zbadal?😈
Pekný zvyšok dňa prajem😀😊

Blue💙