Kapitola TRETIA

1.6K 191 40
                                    

Aubri sa nezmohla ani na slovo. Iba naňho ticho pozerala. Nemala ani tú najmenšiu chuť, stať sa niečiou večerou. "Na to, čo si práve povedal, môžeš rovno zabudnúť." Povedala pevne a sebaisto, aj keď sebaistá nebola ani zďaleka. Vnútri sa klepala a dúfala, že to nejako vyrieši. Nevzdávala sa, aj keď sa bála.

"Musím ťa sklamať." Povzdychol si naoko smutne. "Ja od teba dostanem aspoň niečo z toho. To ti môžem sľúbiť." Žmurkol na ňu a postavil sa. Prešiel k skrini a vytiahol odtiaľ jeho bielu košeľu. Prešiel naspäť k Aubri a pozrel na ňu. "Zatiaľ si obleč toto. Tvoje tričko je nepoužiteľné. Nohavice máš na stoličke. Do kuchyne hádam dôjdeš." Položil košeľu na posteľ a išiel k dverám. Nechápal, prečo ju nezabil hneď a ešte jej dal aj jeho oblečenie. Dokonca ju zavolal do kuchyne, kde jej išiel chystať raňajky. Aj keď by to mal byť skôr obed.

Aubri privítala čisté oblečenie s veľkou radosťou. Hneď ako lovec odišiel, Aubri si sadla, aj keď ju to bolelo a natiahla sa po košeli. Keď si ju už chcela obliecť, pohľadom zastala na zrkadle, ktoré bolo v izbe. Doteraz si vlastne ani nevšimla, v akej izbe sa nachádzala. Veľká pohodlná dubová posteľ stála v strede izby. Na nej boli bielo čierne obliečky s čiernou plachtou. Nočný stolík rovnakej hnedej farby ako bola posteľ, stál hneď vedľa postele. Okno bolo zastrené čiernymi závesami. V hlave sa jej zrodil plán. Oproti posteli bola komoda, vedľa ktorej bola obrovská hnedá skriňa. Všetko to tu ladilo. Malo to naozaj magický nádych a to sa Aubri páčilo najviac.

Obliekla si bielu košeľu a prešla k zrkadlu. Nezapla si ju, preto mala výhľad na svoje zranenia, keď sa na seba v zrkadle pozrela. Veľa toho ale nevidela. Brucho mala obviazané, krk prelepený a jej ruka bola rovnako obviazaná, no vyzerala byť na tom najlepšie zo všetkého. Jedine na čele mohla priamo vidieť asi troj centimetrovú ranu, ktorá nevyzerala nijako vážne. Bolo to iba škrabnutie, aj keď trocha hlbšie. Rýchlo si zo stoličky postavenej vedľa menšieho stolíka vzala nohavice a obliekla si ich. Bleskovo našla svoje topánky, obula si ich a cestou k oknu si zapla bielu košeľu.

Aubri mala šťastie. Okno nebolo zamknuté ani nijako inak zabezpečené. Otvorila ho a pozrela von. Slnko svietilo vysoko nad jej hlavou. Okno nebolo vysoko nad zemou, no aj tak to bola výška. Ale čo bol menší pád na zem, oproti nebezpečnému lovcovi? Nič.

Vyliezla na okno a sadla si naň. Zhlboka sa nádychla, spustila nohy von a potom zoskočila. Dopadla na kolená a ruky. Jej zranenia sa znova ozvali a ešte s väčšou silou. Prešla hodná chvíľa, kým to dokázala predýchať. Mala pocit, že jej rana na bruchu sa aj znova otvorila a začala nanovo krvácať. A nemýlila sa. Rana sa jej znova otvorila. Keby však vedela, čo svojim útekom spôsobí, nikdy by sa o útek nesnažila.

Lovec bol v kuchyni a netrpezlivo čakal, kým príde dievča k nemu. Chodil hore dole po izbe a rozmýšľal. Prečo to dofrasa robím? Nikdy nikomu nepripravil raňajky. Nikdy. A už vôbec nebol k nikomu tak... Milý. Nechápal ničomu. Nechápal sebe a nepáčilo sa mu, keď nevedel, čo mohol od seba čakať. Čo ďalšie ešte urobí? Teraz už začínal byť nahnevaný. Bola v jeho izbe už vyše pol hodiny. Práve teraz už kašľal na to, či jej naruší súkromie alebo nie a išiel k sebe do izby.

Zavrčal a zaklial. Mohol si myslieť, že to urobí, keď ju nechá osamote. Ihneď vybehol z domu von. Ani nezatvoril dvere. Neriešil to. Jeho prioritou bolo neznáme dievča, ktoré ušlo. Zastal vonku a zhlboka sa nádychol. Snažil sa ju zacítiť. A podarilo sa. Jeho prezývka lovec bola oprávnená. Bol naozaj dobrým lovcom. Š úškrnom na perách sa za ňou rozbehol. Musel sa zasmiať. Ona si naozaj myslela, že mu odkáže ujsť. Ach... Ako si len vychutná jej výraz, keď ho zbadá. Už teraz sa nemohol dočkať ich stretnutia.

Aubri si bola vedomá faktu, že ak si nepohne, chytí ju. Určite už prišiel na to, že utiekla. A nemýlila sa. Iba si nebola vedomá toho, že mu tým vlastne spravila radosť. Loviť ho bavilo rovnako ako keď bral niekomu dušu. Možno ešte viac. Istým spôsobom bol zvrátený a monštrum.

Pre Aubri bolo veľmi namáhavé utekať lesom s takýmito zraneniami. Jej obväz na bruchu bol už dávno od krvi. Teraz už vedela naisto, že sa jej rana nanovo otvorila. Nevedela, kam bežala. Vedela len, že to bude ďaleko od lovca. Nevedela, ako inak ho nazvať. Nikto ho nikdy nenazval jeho pravým menom. Možno on sám už svoje meno zabudol. Nikto nevie, kým vlastne je. Nikde o ňom nie je ani jedna zmienka, ktorá by dokázala, kým v skutočnosti je. A to bolo to najdesivejšie.

Lesom sa ozval hlasný tresk, ktorý sa podobal hromu. Aubri zastala. Zvuk bolo počuť blízko nej. Otočila sa okolo vlastnej osi, no nič nevidela. Zhlboka dýchala, snažila sa polapiť dych, ktorý behom stratila. V hrdle ju pálilo, v ústach mala sucho a jej rana na bruchu neprestávala bolieť. Cítila sa slabá a malátna. Točilo sa jej v hlave a v ušiach jej hučalo. Útek asi nebol najlepší nápad.

Strhla sa a pozrela za seba, keď započula prasknutie vetvičky. "Hľadáš niekoho?" Ozval sa jej chrapľavý hlas pri uchu. Ihneď sa otočila čelom k lovcovi. Nedávala si priveľké nádeje, že mu dokáže utiecť, ale ani nečakala, že ju nájde tak rýchlo. Cúvla. Jej zreničky sa rozšírili a tep sa jej zrýchlil. Lovec sa uškrnul a prikročil bližšie k nej. Bolo pre ňu veľmi ťažké udržať sa na nohách. Rukami si držala brucho. Snažila sa aspoň nejako zastaviť krvácanie.

Keď sa lovec pozrel na jej ruky, povzdychol si. On jej pomohol a ona si to ani len neváži. Prišiel k nej a stiahol jej ruky z brucha preč. "Nemala si utekať." Povedal nakoniec, keď jej vyhrnul košeľu a pozrel na krvavý obväz. Aubri už už išla niečo povedať, keď sa znova ozval hlasný úder, ktorý sa podobal na výbuch. Znova sebou trhla. Nemala rada, keď nevedela, čo ju ohrozovalo. Lovec zavrčal a otočil sa.

"Čo to bolo?" Opýtala sa Aubri a postavila sa vedľa neho. Obaja už vedeli, odkiaľ sa ten zvuk šíril. Znova sa ozvala hlasná rana. "Predpokladám, že je to bytosť, ktorá ťa takmer zabila a mne zničila večeru." Zavrčal a zaťal päste. Aubri naňho prekvapene pozrela. No jasné, večera. Pretočila očami a v duchu si povzdychla. "Tak si to tu s tou bytosťou vybav. Ja idem. Zbohom." Povedala a otočila sa na odchod. Lovec sa uchechtol a chytil ju okolo rebier. Pritiahol si jej chrbát na svoju hruď.

"Teba už samú nenechám." Zamrmlal jej do ucha. Aubri prebehli po chrbte zimomriavky. Nepáčilo sa jej, ako blízko sa pri ňom nachádzala. Na druhej strane bola ale rada. Už sa nevládala udržať na nohách a on ju držal.

"Ehm... Myslíš, že to príde sem?" Opýtala sa ho potichu. Pozerala do diaľky a čakala, čo sa z hĺbky lesa vynorí. "Určite." Odpovedal jej bez rozmýšľania. A mal pravdu. Z lesa sa vynorila vysoká, chudá, najmenej dvoj metrová postava, ktorá bola celá čierna a... nemala tvár. Miesto očí mala iba dve čierne priehlbiny. Ústa boli zošité a bez pier. Keď postava otvorila ústa, bolo vidno iba stehy, ktoré jej ústa držali ako tak zatvorené. Z hrdla sa jej vydral ohlušujúci výkrik. Aubri sa prisunula bližšie k lovcovi. Rozhodne bola radšej s ním, než s tou neznámou bytosťou. "Dofrasa! Nevzal som si žiadne zbrane." Zamrmlal lovec otrávene..

Dark Night ||Bloody MoonWhere stories live. Discover now