Montana

ÚVOD

23.11.1976 - 14:36 - utorok 

Bola som práve na obede, keď ma zavolala pani Larryová. "Slečna Flashová, poďťe sem.", zmocňoval sa ma strach, Larryová bola najprísnejšia učiteľka na celej škole.

"Jenny, viete, nechcem sa vás nijako dotknúť. Ale nemáte žiadne problémy?" 

"Neviem, na aké problémy narážate, pani Larryová."

"Ako ste si sama mohli všimnúť, vaše výsledky nezodpovedajú vašim schopnostiam." 

"Nie, nemám problémy. Ale ak sa nedostatok času počíta ako problém, v tom prípade jeden mám. Práve kvôli nemu, ma prosím, teraz ospravedlňte. Musím ísť domov.", vlastne som sa práve v ten deň nikam neponáhľala, ale nemienila som ďalej znášať jej nepríjemý, povýšenecký pohľad.

"O, a, samozrejme, výsledky sa pokúsim napraviť. Dovidenia, a ďakujem!", s krikom som jej odpovedala, zatiaľ čo som si rýchlo brala tašku na plecia. 

Nikdy som nemala problémy, čo sa týka rodinného prostredia. Všetko, čo sa dialo v našej rodine bolo ideálne. Nie vždy sa to tak zdalo, ale vždy to tak bolo. Dnes, s odstupom času viem, že každý jeden skutok mojich rodičov bol správny. Keby som mala možnosť mať deti, určite by boli mojimi vzormi moja mama a otec. Aj keď som im dosť často vyčítala to, ako sa ku mne správali a nebola ideálnou dcérou, som im vďačná za všetko. Aj za ten krátky čas, čo sme spolu prežili. 

23.11.1976 - 18:17 - utorok

Ponáhľala som sa na večeru, pretože už som aj tak meškala. Vracala som sa od Kate, mojej najlepšej kamarátky, ktorá bývala na druhom konci mesta. Nevyrastala som vo veľkomeste, žili sme v maličkom mestečku v Montane. Nikdy nám nič nechýbalo, preto sme nemali za potrebu sťahovať sa do väčšieho mesta, či štátu. Všetko, čo sme potrebovali sme mali tam. Kate, rodičov, babky a dedkov. Vlastne dedka. Mamin otec zomrel ešte pred tým, ako som sa narodila. Vždy som ho chcela spoznať, vraveli mi, že sa na neho povahovo dosť podobám. Vraj by sme si rozumeli. 

"Mamiii! Tatiii! Som doma!", udychčano som kričala, vyzúvala si topánky a chystala sa vypovedať celý deň mojim rodičom, ktorí už večerali. 

"Jenny, koľko je hodín?", prísnym pohľadom na mňa prehovoril ako prvý otec. Vždy bol veľmi presný a presne taká som mala byť podľa neho aj ja. Moja nedochvíľnosť bola mojou najhoršou vlastnosťou. Veľa krát sa stalo, že som meškala do školy, z čoho neboli nadšení nielen rodičia, ale aj učitelia. Takisto moje kamarátky neboli najšťastnejšie, keď som raz 2 hodiny meškala na naše spoločné stretnutie. Vraj sa chystali zavolať políciu, pretože nemali o mne žiadne správy. 

"Takmer pol siedmej, prepáč tati, nabudúce prídem včas. Dnes som sa zarozprávala s Kate, veď vieš, bola v Texase, spolu s rodičmi, musela mi porozprávať všetko, čo sa stalo."

"A teda? Čo sa stalo?"

"No takže. V prvom rade...", s nadšením som rozprávala príbeh Kate, jej rodiny a návštevy Texasu. 

Ale to nie je dôležité. Tento príbeh, ktorý vám rozprávam je o mne. O Jennifer Flashovej. Dievčati, ktoré sa narodilo 8.10.1963 v Montane, v USA. Mala som 13 rokov, keď sa v našej rodine stalo niečo, čo nikto nečakal. Odišla som na druhý svet.