Girl from darkness

20.kapitola

Eh... Hello? Je tu niekto? xD Poslušne sa hlásim do služby....koľko to už bude? Pol roka? Áno som lenivé črevo uznávam :D Dúfam že ma za to neukameňujete veď hlavné je, že som späť s novými nápadmi, postavami, bojmi a samozrejme aj romantikou :3 tej tam bude o niečo ehm...viac :D a možno aj nejaké to yaoi......ale nebudem prezrádzať takže Enjoy story~
Sasori_23
†††††††††††††††††††††††††††††††††††††

*Hanne*(sen)
Stojím na okraji lesa a cítim na tvári teplé slnečné lúče zapadajúceho slnka. Po líci mi prejde jemný letný vánok, ktorý sa mi hrá s vlasmi. Do nosa mi udrie vôňa mora a zvuk čajok ktoré prekrýva pravidelné šumenie vĺn. Pousmejem sa. Mám oblečené biele šaty po kolená ktoré sa zdajú byť tak jemné a krehké ako páperie vtáčatka. Necítim nič okrem sladkého a bezstarostného pokoja. Ako keby neexistovali žiadne problémy, akoby bolo všetko tak ako má byť. Pomaly otvorím oči a zbadám dokonalý svet kde je všetko tak ako má byť...predo mnou je trávnatá plocha ktorá končí na okraji útesu. Za ním sa v slnečných lúčoch odzrkadľuje hladina mora. Slnko pomaly zapadá. Avšak na okraji útesu niekto stojí. Má na sebe bielu košeľu ktorá je napoli nedbanlivo zasunutá do čiernych nohavic. Čierne husté vlasy mu vejú vo vetre. Obzrie sa a usmeje...bolo to prvýkrát čo ho videla usmiať sa. Nebol to ten zákerný úsmev bol to úsmev dieťaťa.....bol to úsmev šťastného človeka....srdce mi na chvíľu zastalo a myslela som že omdliem. Najprv som nevedela čo mám robiť ale potom sa moje nohy samy od seba začali pohybovať. Bola som bosá, ale tráva bola mäkká a mokrá od rosy. Prišla som k nemu a myslela som si, že moje srdce musia počuť aj v Ázii. Pozrel sa na mňa a ja som nemohla inak, než mu pohľad opätovať. Tie jeho oči som nevedela rozdýchať. Nikdy som nevidela také krásne oči...... také zelené a plné života akoby v nich skrýval šťastie celého sveta. Mohla som sa v nich utopiť. Znova sa usmial a začal sa ku mne približovať čoraz bližšie a bližšie.....a kým som si uvedomila čo sa vlastne deje, jeho pery pohltili tie moje. Jemne si ma privinul k sebe, ale neprestával bozkávať. Jeho pery boli tak mäkké a teplé ako vankúšiky a bol tak jemný akoby sa bál že mi ublíži. Čas pre mňa zastal. Slnko zašlo za obzor, ani som si to neuvedomila. Keby to bolo možné, zostala by som takto naveky. V jeho objatí, pod jeho ochranou...... cítila som sa v bezpečí a šťastná. Chcela som niečo povedať....tak veľmi, až som si myslela že to nevydržím. Zrazu akoby strnul a odtiahol sa. Všade naokolo bolo počuť cikády a vo vzduchu poletovali svetlušky. Jemný teplý letný vánok mi rozvlnil šaty. Pozerala som mu do očí a chcela som mu to povedať. Už som otvárala ústa, keď mi na ne priložil prst a smutne sa na mňa usmial. Nevedela som čo sa deje, ale zrazu som mala pocit, že niečo strácam. Jeho oči akoby zhasli a začal pomaly ustupovať smerom k útesu. "Odpusť mi to prosím."zašepkal potichu a zrazu sa začal rozplývať. "Nie! Počkaj!"rozbehla som sa k nemu s natiahnutými rukami. Chcela som ho chytiť no moje ruky prešli naprázdno. Klesla som na kolená a oči som mala zaliate slzami. Posledné čo som zazrela boli jeho zelené oči plné ľútosti a bolesti. Potom sa úplne rozplynul. Cítila som sa, akoby mi niekto ukradol dušu. Bola som úplne prázdna. Zafúkal silný studený vietor a na špičke nosa mi pristál neznámy druh motýľa. Bol krásny. Farby sa mu leskli a menili. Dvakrát zamával krídlami a odletel. Hneď nato ma zalialo svetlo.

*Hanne*
Otvorila som oči a prižmúrene som si zvykala na ostré svetlo prenikajúce skrz červený satén. Kde to som? Posadila som sa, ale prostredie som nespoznávala. Vtedy som si spomenula na môj boj s Nočnými a vyskočila som na nohy pripravená bojovať. Lenže v stane v ktorom som sa nachádzala nikto nebol. Spala som na hromade kožušín, bez akéhokoľvek väzenia či okov. Všade naokolo boli skrinky s bylinkami. Musím sa vrátiť späť na zámok Nightmare. Išla som smerom k východu, keď vtom na mňa niečo zozadu zavrčalo. Zvrtla som sa do strany a práve včas. Okolo mňa presvišťalo nejaké obrovské zviera a zastalo tesne pred východom. Bol to vlk. A bol obrovský, kebyže sa postaví na dve tak by bol vyšší ako ja. "Ty ma asi nepustiš von čo?"spýtala som sa načo sa naježil a zavrčal. "Samozrejme že nie medium ide z teba hrozivá aura."povie nejaký starý hlas a za vlkom sa zjaví babka. "Medium?"nechápavo som povedala ale na toto som nemala čas. "Pozrite, nechcem žiadne problémy potrebujem sa len vrátiť späť....."zasekla som sa lebo som nevedela čo mám povedať. Mám povedať domov?  Nebola som si istá či zámok Nightmare možno nazvať domovom. "Domov nie je miesto kde bývaš, domov je miesto kde na teba niekto čaká."povedala tá babka zatiaľ čo iberala nejaké bylinky. "Vy viete čítať myšlienky?"spýtala som sa naoko ohromene, ale pomaly som sa zakradala ku východu. "Viem veľa veci, napríklad to že útek je marny," povedala a otočila sa. Nechcela som to síce urobiť, ale potrebovala som sa zbaviť toho vlka. Rýchlo som vytiahla malinkú dýku z topánky a hodila ju smerom k babke. Vlk v úmysle ju chytiť, aby nezasiahla babku vyštartoval cez celý stan a ja som mohla rýchlo prejsť von. Slnko ma najprv oslepilo ale to mi nezabránilo zrýchliť. Ocitla som sa na okraji tábora. Všade napravo boli stany a nalavo kúsok odo mňa tiekla rieka a za ňou bol les.  Keď som k nej dobehla, neváhala som a skočila. A práve vtedy spustili poplach. Keď som sa vyštverala na druhý breh, obzrela som sa.  Všade pobehovalo množstvo ľudí. Až na jednu postavu. Keď som zistila kto to je, zahrešila som. Bol to Nočný ktorého som skoro zabila, usmieval sa a išiel pomaly ku mne. Rozbehla som sa smerom k lesu.  Keď som sa skoro pri lese obzrela za mňa, nikto tam nebol. Spokojne som si vydýchla. Chcela som pokračovať v utekani ale vtom som do niekoho vrazila. "Ale,ale Cica toto sa robí?"spýtal sa ten hajzel a pritiahol si ma. "Za toto bude trest Cica"povedal a oblizal si dolnú peru. "Pusti ma, i ak budeš ľutovať!"skrinka som a odsotila ho. Nato sa mierne zamračil ale potom zase nasadil svoj úškrn. "Mňa neoklameš Cica"povedal "dobre viem že si vysilená, čo sa o mne povedať nedá."dopovedal a ruky mu pohltili plamene. Zdesene som ustúpila a rozbehla sa do lesa, nasledovaná jeho smiechom. Dobehla som až k jednému zlomenemu stromu kde som prudko zastala. Predo mnou bol ten druhý Nočný, ktorý zranil Thea... Na ukazováku mu pristál motýľ....zdal sa mi veľmi povedomý, krídla mu hrali všetkými farbami. Kex som ho zbadala, spomenula som si na sen a celá tvár mi očervenela. Kým som znovu získala kontroly mu nad svojími emóciami, dobehol ten prvý Nočný a postavil sa za mňa. Zagánila som naňho. Vtedy ku mne podišiel ten druhý a s motýľom na ukazováku mi ho priložil na čelo. Okamžite som stratila vedomie. Aké nečakané.