30 reasons to stay alive | SK

02

Ďalšie upršané ráno, ako každé iné v tomto mesiaci. Pozerám sa von oknom a vidím tisíce drobných kvapiek, ako padajú z tmavej oblohy. Hneď po ich dopade na zemský povrch sa z nich stávajú stále väčšie a väčšie kaluže, ktoré sa neskôr spájajú do jednej, veľkej. Milujem takéto daždivé dni. Pozorovať dážď za okenným sklom je pre mňa lepšie, ako hocijaká terapia.

Poupravím si veľké okrúhle okuliare, ktoré sídlia na mojom nose a porozhliadnem sa okolo seba. Ak by ste sa náhodou zaujímali, kde sa práve teraz nachádzam, odpoveď by bola na školskej chodbe. Ja nikdy nedokážem vnímať okolitý svet. Realita je až príliš bežná na to, aby som jej venovala hocakú pozornosť. Radšej sa vždy zahĺbim do svojich kníh, ako to hovorieva matka. No knihy sú oveľa lepšie ako ľudia, to vie predsa každý. Knihy vám nedokážu spôsobiť takú bolesť, akú ľudia dokážu iba jedným letmým pohľadom.

Zrak od mojej obľúbenej knihy, ktorú som si prečítala už minimálne dvadsaťkrát, odvrátim až vo chvíli, keď do miestnosti vstúpi chlapec, ktorému pozornosť venuje úplne každý. Ja si myslím, že je to len jeden z mnoha, no ľudia vravia, vraj je iný. Neviem či hodnotia iba podľa jeho neuveriteľne dokonalému vonkajšku, no ak je to tak, potom si naozaj myslím, že ľudia nemajú rozum na správnom mieste. Ja by som si tohto človeka náhodou ani len nevšimla, ak by na neho nezazeral úplne každý. Dalo sa ho rýchlo rozpoznať kvôli skupinke obdivovateliek, ktoré ho prenasledovali do každého jedného kútu školy. Neviem ako to zvládal, no vždy zachoval ten jeho chladný pohľad na tvári a nikoho z nás si vôbec nevšímal. Možno to tak aj bolo pre všetkých najlepšie. To, že vyzerá úžasne neznamená, že je to aj dobrý človek.