Spell dreamer

18. kapitola

Ked' som prišla, bolo všade ticho. Prišla som do kuchyne, bolo pol ôsmej. Bola som hladná, tak som si narýchlo zobrala aspoň cereálie a vyšla som hore do izby. A v tom som si uvedomila, že to ticho ma prvýkrát vydesilo. A vedela som prečo. Otec má byť doma.

,,Oci?" Zakričala som, no nikto sa neozýval. Zrejme mu nebolo najlepšie a šiel si ľahnúť. Otvorila som dvere z iby, ked' som započula nejaký zvuk z kúpeľne.

,,Ocko?" Ozvala som sa ešte raz, no zasa sa neozýval. Vkročila som do kúpeľne a uvidela som otca sedieť na zemi. Okamžite som k nemu pribehla a opýtala sa, celá vystrašená: ,,Oci, preboha čo sa ti stalo!?"

,,Nič Mel, som v poriadku vážne."

,,Dobre oci, tak s týmto na mňa teraz nechod'. Ideme do nemocnice. Okamžite." Povedala som a dvíhala som otca pomaly zo zeme.

,,Mel, počkaj."

,,Čo je? Oci? Čo sa stalo?" Opýtala som sa so strachom v hlase. Vážne som mala obavy o jeho zdravie.

,,Nič. Len sa mi zatočila hlava."

Priložila som mu ruku na čelo. ,,Oci, ved' ty máš teplotu, preboha. Fajn, teraz hlavne pomaly pod'me dole. Drž sa ma." Povedala som a chytila som ho za pás. Z chodby som si zobrala kľúče a posadila som otca do auta. Ked' sme dorazili do nemocnice otca okamžite zobrali ošetriť a ja som netrpezlivo čakala na chodbe. To čakanie bolo nekonečné Hlavou mi prebiehalo tisíce myšlienok na to ako je na tom otec. Vždy som sa v duchu upokojovala slovami ako -to bude v poriadku, všetko dobre dopadne- Musela som sa upokojať sama, ked'že tu nebol nikto kto by mi ich opakoval stále dookola. 

Asi po hodine čakania prišla ku mne lekárka. ,,Vy ste slečna Hasringsová?"

,,Áno. Čo je s otcom?"

,,Váš otec je John Hastings?"

,,Áno. Čo je s ním?"

,,Nemsuíte sa báť. Je to iba nepríjemný vírus. Vášho otca si tu necháme na jednu noc. Potrebuje infúziu. Môžete ísť domov. Ráno bude na tom váš otec lepšie." Oznámila mi a odchádzala preč.

,,Prepáčte, nemohla by som tu s otcom zostať? Aspoň na hodinu?"

,,No...myslím, že by ste mohli aj ked' nemusíte. Váš otec je v poriadku. Len ho torchu trápi teplota a nepríjemný pocit na žalúdku."

,,Ja to chápem, ale je to môj jediný rodič tak sa chcem uistiť ako na tom je."

,,To je mi ľúto. Chápem vás. Jeho izba je hned' na konci chodby." Povedala a ukázala smerom na otcovu izbu.

,,Ďakujem vám." Pod'akovala som sa jej a vybrala som sa k otcovi. Potichu som otvorila dvere a uvidela som otca napojeného na infúziu ako pomaly zaspával.

,,Ahoj Mel." Povedal a letmo sa usmial.

,,Ahoj oci. Ako sa cítiš?" Opýtala som sa a pristúpila som bližšie k jeho posteli.

,,Je mi zle." 

Teraz som sa usmiala ja a pohladila som ho po čele. ,,A to hovoríš teraz ked' si skončil v nemocnici. Super oci. Naozaj."

,,Tak asi by bolo čudné ak by som ti v nemocnici povedal, že mi nič nie je a cítim sa super."

,,Ak ti mám povedať pravdu, tak som to čakala. Ale som rada, že hovoríš konečne pravdu."

,,Mel, mala by si ísť domov. Zajtra máš školu."

,,Ja viem oci. Pôjdem. Ked' zaspíš. A nie, nepresvedčíš ma, aby som išla domov skôr." Dopovedala som, ked' som videla, že chce namietať.

,,Fajn, zajtra  po škole ma vyzdvihneš?"

,,Jasné, veľmi rada. Dúfam, že budeš zdravý ako rybička." Povedala som a chytila som ho za ruku. ,,Mal by si sa vyspať oci."

,,No ľahké to nebude, ale skúsim to." 

Otec zaspal asi po pol hodine rozprávania. Sedela som pri ňom a zrazu som sa zobudila na buchot na chodbe. Zrejme niekoho doviezli. Pozrela som sa na hodinky. Dve hodiny ráno. ,,Super." Zanadávala som a nechápala som ako som zaspala. Dala som otcovi pusu na čelo a potichu som vyšla z izby. Ešte šťastie, že som nestretla tú doktorku s ktorou som sa dohodla na tom, že s otcom budem hodinu. Sadla som si do auta a snažila som s celou cestou nezaspať. Mala som polovicu cesty za sebou, ked' som si znova spomenula na moje sny. Na všetky. Všetky sny som mala pred očami. Na chvíľu som zatvorila oči a ked' som ich otvorila, na ceste predo mnou stála žena. Pozerala sa na mňa. Myslela som si, že je to z únavy, ale tá žena tam len stála a pozerala na mňa. Tak vystúpila z auta. Predtým som sa ešte načiahla po telefón, no ked' som sa otočila, žena bola preč. Fakt som už ničomu nechápala. Kto to bol? Začínala som sa báť. Akoby som sa dostala z nejakého šoku, uvedomila som si čo sa mi vlastne deje. Prečo ja? Celou cestou som mala oči dokorán. A bola som rada, že som konečne dorazila domov, aj ked' do prázdneho domu, ale aj tak. Rýchlo som vystúpila z auta a odomkla som si vchodové dvere. Hodinky ukazovali tri ráno. Išla som do sprchy a uvedomila som si, že o necelé tri hodiny mi treba vstávať. Aj ked' som bola unevená, nedokázala som zaspať. Ako som rozmýšľala nad tým čo vlastne moje sny znamenajú, zazvonil mi budík. Vypla som ho a pozbierala som sa z postele rovno do kúpeľne. Odraz v zrkadle presne zodpovedal tomu ako som sa cítila. Pod očami som mala kruhy pod očami, úsme z tváre niekam zmizol. Ani som sa nesnažila to napraviť. Pleť nejako stratila svoju farbu a vlasy tiež nevyzerali práve najlepšie. Trochu som sa namaľovala a prečesala som si vlasy, no nejako som sa nesnažila. Obliekla som sa, najedla sa a vyšla som z domu skôr ako som plánovala. 

Ked' som prišla do školy, v triede bola iba Simone. Pozdravila som ju a sadla som si na svoje miesto. Opýtala sa ma iba či som napísala esej na angličtinu, no po mojej jednoslovnej odpovedi sa ma nepýtala už na nič a bola som rada. 

Kate s Michelle prišli do triedy usmievavé, ako vždy. No ked' zbadali mňa okamžite sa zastavili pri mne a tvárili sa vážne.

,,Preboha, Mel! Čo sa ti stalo?" Opýtala sa Michelle.

,,Mel? Si v poriadku?"

,,Áno dievčatá, som OK."

,,No to zjavne nie si Mel. Si všetko ale nie OK." Povedala Michelle. ,,A okamžite povedz čo sa stalo."

Nejak to na mňa všetko doľahlo a rozplakala som sa.

,,Mel, ty plačeš?" Opýtala sa Kate.

,,No táák Mel. To bude v poriadku." Povedala Michelle a objala ma.

,,Otca som včera večer musela odviezť do nemocnice, bolo mu zle, zostala som v nemocnici pri ňom do druhej rána a potom som už nezaspala. Tak preto vyzerám tak ako vyzerám." Dopovedala som a podoprela som si hlavu rukami.

,,Mel, mohla si mi zavolať." Povedala Michelle.

,,Michelle, si milá ale zbehlo sa to tak rýchlo, že ma to vôbec nenapadlo. A aj tak by si tam bola zbytočne. Otec je v poriadku. Teda bude. Dnes ho vyzdvihnem z nemocnice."

,,Fajn, som rada. Mel, budeš v poriadku? Nechceš ísť dnes domov?" Opýtala sa Kate.

,,Nie Kate, som v pohode." 

Ked' už som si myslela, že najhoršie mám za sebou, do triedy vošiel Tobias. Pozrel sa na mňa a na tvári sa mu objavili obavy. No neprišiel hned' ku mne a bola som tomu vd'ačná. Škola sa vliekla veľmi pomaly a bola som rada ked' zazvonilo na koniec poslednej hodiny. Ihned' som sa zbalila a vyletela som z triedy. Hned' som počula ako za mnou na parkovisku kričí Tobias, no neotáčala som sa. Po prvé, ponáhľala som sa za otcom a po druhé, ak by som sa otočila asi by som sa znovu rozplakala. Sadla som si do auta a vyštartovala som k nemocnici.