Spell dreamer

16. kapitola

,,Mel, no tak, to bude v poriadku, Mel." Počula som otcov hlas a pocítila som jeho ruku na mojich vlasoch. Otvorila som oči a uvidela som otcovu ustaranú tvár.

,,Mel? Čo sa deje?" Opýtal sa.

,,Nič oci. Len zlý sen." Povedala som a chcela som sa postaviť z postele, no otec ma nepustil.

,,Nie, Mel, nepustím ťa z tejto postele, pokiaľ mi nevysvetlíš, prečo si tak veľmi plakala. Pochop, že sa o teba bojím."

Chytila som ho za ruku a povedala som: ,,Oci, naozaj to bol iba zlý sen. Nemusíš sa o mňa báť."

,,Mel, ak by sa ti niečo stalo, povedala by si mi to, však?" Opýtal sa, stále s obavou v očiach.

,,Samozrejme. A teraz by si ma už mohol pustiť, lebo inak zmeškám do školy." Usmiala som sa, obliekla som si prvé čo som vybrala zo skrine a rýchlo som  vyšla z izby.

,,Prídeš dnes večer domov?" Opýtala som sa otca dole v kuchyni.

,,Myslím, že áno." Povedal čudným hlasom. Otočila som sa a uvidela som otca ako sedí za kuchynským stolom s hlavou sklonenou v rukou.

,,Oci, stalo sa ti niečo?" Opýtala som sa s obavami.

,,Nie, len ma bolí hlava."

,,Oci, nemal by si ísť do práce ak sa cítiš zle." Povedala som a priložila som mu ruku na čelo. ,,Preboha, oci! Ved' máš teplotu."

,,Nie, Mel. To prejde, určite."

,,No tak to určite nie. Zoberiem ťa k doktorovi." Povedala som a už som ho ťahala k dverám.

,,Nie, to určite nie. Ja si zoberiem tabletku a bude mi fajn."

,,Dobre, ale v žiadnom prípade nepôjdeš do práce." Pozrela som naňho a čakala som kým mi odpovie."

,,Dobre." Povedal a vybral sa do obývačky.

,,Nie oci, naspäť. Sľúb mi, že dnes nepôjdeš do práce. Inak zostanem doma aj ja."

,,Dobre Mel, sľubujem, že dnes zostanem doma."

Až veľmi zdôraznil slovíčko dnes, tak som sa iba pousmiala a opýtala som sa: ,,Mám ti uvariť čaj?"

,,Nie, nerob si starosti, ja si zoberiem. Ty už chod' do školy, lebo zmeškáš."

,,Nie, poponáhľam sa, neboj. Prídem o druhej." Zakričala som ešte z chodby a utekala som do auta. Prišla som do školy tesne po zvonení, no učiteľka v triede ešte nebola, tak som si rýchlo sadla do lavice. Akurát sa ma Kate išla niečo opýtať, myslím, že niečo typu kde som bola, že som prišla tak neskoro, ale nestihla to, pretože vtedy akurát vošla učiteľka. Snažila som sa sústrediť na to, čo rozpráva, ale stále som myslela iba na to, že som nechala otca samého doma v takom stave. Celú hodinu som myslela iba na to. Na konci hodiny som bola vd'ačná tomu, že učiteľka ma neoslovila ani raz. Kate sa mi konečne cez prestávku chcela venovať, no iba som jej kývla nech chvíľu počká a vybehla som z triedy na chodbu, aby som mohla zavolať otcovi. Cestu z triedy som si nevšímala a stále som pozerala do mobilu, aby som rýchlo zavolala a mohla sa vrátiť ku Kate, aby som sa s ňou konečne porozprávala. No v tom momente som do niekoho narazila a skončila som rovno na zemi, spoločne s mojím telefónom, ktorý bol zopár metrov predo mnou. Išla som si poň, ked' ho odrazu zdvihli niečie ruky a začali ho skladať dokopy. Pozrela som sa hore a uvidela som Tobiasa. Usmial sa na mňa a podal mi ruku. Postavila som sa na nohy a načiahla som ruku za svojím telefónom. 

,,Ďakujem, Mel. Ja už na nohách stojím. Prepáč, že som do teba narazil. Si v poriadku?"

,,Tobias, som v pohode. Neponúkam ti pomoc. Chcem naspäť svoj telefón." Usmiala som sa a ukáala som naň. ,,Myslíš, žeby si mi ho mohol vrátiť naspäť? Súrne ho potrebujem."