Spell dreamer

17. kapitola

Ako mi pripomenul otca, rýchlo som utekala k autu a ponáhľala sa domov. Auto som nechala na príjazdovej ceste a utekala som do domu. Ani som si nevyzula topánky. Vošla som rovno do obývačky, no otca tam nebolo. Tak som naňho zakričala. Začínala som mať oňho vážne obavy a začínala som si vyčítať, že som ho do tej nemocnice nedotiahla hoci aj proti jeho vôli. No hned' na to sa ozval: ,,Mel, tu som, hore v knižnici." Vybehla som hore schodmi a uvidela som otca ako v knižnici upratuje.

,,Oci, vážne? Zo všetkých dní voľna ktoré si mal si si na upratovanie vybral práve taký, kedy si v nie veľmi priaznivom stave?"

,,Áno. Ak si si nevšimla je mi omnoho lepšie." Povedal otočený chrbtom ku mne, stále zaujatý svojou prácou.

,,Oci?" Opýtala som sa, aby sa otočil. Chcela som mu vidieť do tváre. Otočil sa a v tvári sa mu zračila hrôza. ,,Oci? Čo sa stalo? Nie je ti dobre?" Začínala som mať vážne pochybnosti o jeho zdravie.

,,Áno. Je mi fajn, ale ešte lepšie by mi bolo ak by si si tie topánky z nôh dala dole ešte v predsieni, Mel. Nevidíš, že tu upratujem?"

,,Dobre, dobre, nevedela som, že si až taký puntičkár. Prepáč, že som sa o teba tak bála." Usmiala som sa a vybrala som sa dole, aby som si vyzula topánky a prilepšila tak jeho zdravotnému stavu. Vyzeral naozaj lepšie. Zrejme mi až tak neklamal. Vyzula som si topánky a vybehla som naspäť hore, aby som sa naozaj presvedčila, že je v poriadku. Pribehla som k nemu a priložila som mu ruku na čelo.

,,Mel? Čo to robíš?" Opýtal sa.

,,Kontrolujem či si v poriadku." Odpovedala som kľudne.

,,Aha...a čo hovorí doktorka Mel na môj zdravotný stav?"

,,Myslím, že si naozaj v poriadku."

Usmiala som sa a povedala som: ,,Fajn. Nechám ťa upratovať, pretože to sa nestáva často." Nechala som otca v knižnici a išla som do svojej izby, aby som si na chvíľu oddýchla. Asi o hodinu na to som počula zvonček. Otec bol zrejme ešte stále v knižnici, zaujatý prácou a tak som zišla dole ja. Otvorila som dvere a v nich stál vysmiaty Tobias.

,,Ahoj Mel."

Najprv som nevedela čo tu vlastne robí a potom som si spomenula.

,,Tak? Kde môžeme mať doučko?"

,,Tak určite nie tu. Počkaj." Vybehla som hore a povedala som otcovi, že idem vonku a o chvíľu prídem. Vyšla som vonku za Tobiasom a opýtala som sa: ,,To myslíš ako naozaj vážne?"

,,Vyzerám, že nie?" Opýtal sa a usmial sa.

,,Popravde...naozaj netuším."

,,Fajn, tak kam pôjdeme?" Opýtal sa, stále s úsmevom na tvári.

,,Môžeme sa ísť prejsť? Myslím, že to potrebujem."

,,Jasné, žiadny problém."

Ani neviem ako dlho sme sa prechádzali až sme nakoniec na okraji lesa, kde sme si sadli na spadnutý strom.

,,Doteraz nemôžem uveriť tomu že si im povedal, že ťa doučujem angličtinu. Čo ťa to napadlo?" Opýtala som sa s úsmevom na tvári.

,,Ani vlastne neviem. Videl som, že si stratená vo vlastných výhovorkách."

Zasmiala som sa a povedala som: ,,Tak to potom veľmi pekne d'akujem."

,,Nemáš začo."

,,Uvedomuješ si, že odkedy sa poznáme tak s tebou trávim viac času ako so svojimi kamoškami ktoré poznám od malička?"