DNA »niam« [preklad]

seven

Bol to Liam, ktorý odviezol Nialla na letisko. Maura sa odviezla sama. Takmer odmietla prísť, pretože tam bol Liam, ale usúdila, že Niall by nemusel odísť, ak by tam nebola. Takže, si to namierila na letisko, aby sa pozrela, ako Niall odchádza do Írska.

„Nechcem odísť," plakal Niall do Liamovej hrude. Bolo to tesne predtým, ako ohlásili jeho let. Obaja to cítili. Liam si pritiahol Nialla bližšie k sebe, snažiac sa udržať v sebe vlastné slzy.

„Tiež nechcem, aby si odišiel. Ale sľúbil si mi, že sa mi vrátiš, že? Toto nie je zbohom, Ni. Len sa na nejaký čas neuvidíme," prisahal Liam, keď si Nialla v náručí zovrel ešte tesnejšie.

„Prosíme cestujúcich, letu 237 Dublin, Írsko, aby nastúpili," zaznel monotónny hlas z rozhlasu. Niall zalapal po dychu a rozplakal sa ešte horšie, zahrabávajúc sa do Liamovej vône.

„Mal by si ísť, láska," zašepkal Liam, aj keď to vôbec nechcel, „nechceš predsa zmeškať svoj let."

Niall sa neisto od Liama odtiahol a utrel si mokré tváre. „Mám ti napísať, keď pristaneme?" zašepkal nádejne.

„Budem to očakávať, babe. Teraz, už choď," Liam sa na Nialla usmial a blonďáčik mu venoval jeden posledný sladký bozk predtým, ako sa k nemu otočil chrbtom a zamieril k správnej bráne. V polovici cesty sa Niall otočil a daroval Liamovi posledný úsmev.

Nejako, si boli obaja istí, že všetko bude v poriadku.

-----

tri roky neskôr

„Si pripravený ísť, Niall?" spýtal sa Greg radostne, keď dotiahli Niallove veci späť do auta. Po troch rokoch, mohol Niall znova opustiť Írsko.

„Viac, než to, braček. Bol som pripravený odísť, odkedy som tu prvýkrát prišiel," smial sa Niall jemne, keď strčil ďalšiu tašku do Gregovho auta.

„Mám sa snažiť, nebrať to tak ofenzívne?" zasmial sa Greg a zabuchol dvere kufra, tesne míňajúc Niallov pravý palec. „Oops."

„Takmer si mi odsekol palec a všetko, čo urobíš je, že povieš oops?" Niall sa jemne zasmial, aj keď sa mu táto situácia nezdala vôbec vtipná.

„Oi! Len si sadni do auta, aby som mohol tvoj zadok odviesť na letisko. Ideš do Londýna, braček. Neopúšťaj ma touto kyslou poznámkou!" obaja sa na Gregových slovách zasmiali, ale potom už bolo auta naplnené len tichom. Greg nebol práve uplakaný typ, takže Niall, do značnej miery, ani neočakával rozlúčku okrem tej, ktorá sa stala na parkovisku.

„Budeš mi chýbať, Greg," usmial sa naňho Niall, „bolo fajn, stráviť s tebou tých pár rokov."

„Čoskoro sa uvidíme, Niall. Vrátiš sa na Vianoce?" bola pravda, že Niall by sa vrátil radšej skôr ako neskôr. Vianoce neboli tak ďaleko, ale Niall si nebol celkom istý, ako ho privíta jeho matka.

„Áno. Vrátim sa, aby som ťa videl aspoň na Vianoce." Niall sa pozrel dolu na svoje hodinky a pohľadom skontroloval čas. „Už budem musieť skutočne ísť, inak zmeškám svoj let."

„Áno, áno. Maj sa, Niall!" Greg na svoju tvár vytiahol drzý úsmev a svojmu bratovi zamával.

„Ahoj, Greg," povedal Niall a zabuchol dvere auta.

-----

Bol späť v Londýne. Zabudol, aké krásne bolo toto mesto v tejto časti roka. Bolo tu bielo a zima, s jasnými svetlami a ponurými tvárami. Bolo to pôvabné.

Našťastie, Niall už mal prenajatý byt v nejakom výškovom dome v centre mesta. Nebol drahý, a ani veľmi zastaraný. Premýšľal nad pár miestami, kam by mohol ísť pracovať, keď k nemu prišiel taxík.

Mesto mu bolo tak trochu povedomé, čo bolo dobre. Niall ho poznal, aké bolo pred troma rokmi. Nenávidel premýšľať o tých časoch. Nútilo ho to, premýšľať o Liamovi.

Čo sa asi stalo Liamovi? Rozprávali sa ešte deväť mesiacov po Niallovom odchode, ale potom to slablo až nakoniec úplne prestalo. Niall bol ten, ktorý zostal vytrvalý. Písal Liamovi niekoľko krát za deň a tiež predtým, ako šiel do postele. Vedel, že musel byť otravný, ale nemohol sa premôcť zastaviť sa.

No nakoniec to urobil. A bol to veľmi smutný deň. Bol to mesiac, odkedy mu Liam posledný krát napísal a Niall bol z tohto chlapca, čím ďalej, tým viac v depresii a zármutku. Prestal aj napriek vlastnej intuícii, že by nemal. Niall už mu viac nenapísal.

Taxík zastavil, a keď Niall vystúpil z auta, zaplatil vodičovi príslušné množstvo peňazí. Centrum Londýna pôsobilo temno, až takmer desivým dojmom. Niall si rýchlo vytiahol veci zo zadného sedadla taxíka a unáhlene vbehol do budovy.

Mrakodrap bol správna voľba aj so svojimi vysokými stropmi a očarujúcim nábytkom. Niall pri tom pohľade na toto miesto premýšľal, prečo bolo mesačné nájomné také nízke. O svojom novom domove nerozmýšľal skromne.

Usúdil, že by si mal ísť zajtra nájsť prácu. Jeden deň v meste a už utrácal, keď sa dostal k hotovosti. Čo najskôr by potreboval použiť svoju platobnú kartu, pretože ak by to neurobil, nemal by už vo vrecku žiadne peniaze.

Ako náhle povedal na recepcii svoje meno, dostal svoje kľúče. Bolo to celkom strašidelné, ale Niall bol vďačný, pretože bol unavený a jediné čo chcel, bolo spať do poludnia ďalšieho dňa. Jazda výťahom bola krátka, preto Niall už čoskoro stál vo svojom novom byte.

Tento byt bol malý, ale on bol jediný, kto ho bude obývať. Bol príjemný a teplý. Celé miesto bolo ladené do odtieňov šedej farby. Bolo to nádherné.

Necítil sa na vybaľovanie svojich vecí, skutočne nie. Kuchyňa bola plne vybavená novým riadom a príborom, a panvičkami s hrncami. Celý byt bol úplne čistý. Keď Niall videl, že tam nebolo skoro nič na upratovanie, schmatol tašku s toaletnými vecami a odvliekol ju, hľadajúc spálňu.

Keď ju Niall konečne našiel, zostal očarený pripohľade na jeho kráľovsky veľkú posteľ. Bolo to tesne predtým, keď do nejskočil, pomaznal sa so svojou prikrývkou a zaspal.