DNA »niam« [preklad]

four

„Č-čo t-ty tu robíš?" vykoktal Niall, prekvapene sa dívajúc na Liama. Bol šokovaný, keď na svojom prahu našiel chlapca. Liam vyzeral trochu znepokojene, takže Niall ustúpil, aby ho pustil dnu.

„Len som chcel vidieť, či si v poriadku. Nebol si v škole a ja som sa bál," zašepkal Liam a položil svoju dlaň na Niallovu tvár, „si v poriadku?"

Niallova tvár sčervenala, ako náhle sa Liamova horúca ruka skontaktovala s jeho studenou pokožkou. „Je mi fajn," odpovedal, „len som trochu prechladol, to je všetko."

„Si si istý? Vyzeráš, akoby si mal horúčku alebo niečo také." Liam prešiel do obývačky a na sedačke si všimol Niallov pelíšek z prikrývok. „Prerušil som niečo?" spýtal sa s udiveným pohľadom upreným v dekách.

„Chystal som si zdriemnuť, ale môžeš zostať, ak by si chcel. V každom prípade pravdepodobne asi zaspím," usmial sa Niall rozpačito a znova sa začal zamotávať do svojho hniezdočka.

„Si si istý, že ti nevadí, ak tu zostanem?" spýtal sa Liam hneď, ako si sadol na sedačku vedľa Niallovho pelíšku.

„Som si istý. Nebudem mi to vadiť tak dlho, kým tebe nebudem vadiť, keď zaspím," odpovedal Niall. Jeho oči už boli zavreté. Zaspal skôr, ako mohol počuť Liamovu odpoveď.

-----

Keď sa Niall zobudil, Liam stále sedel vedľa neho na sedačke. Mal zvláštny zvyk kopať nohami okolo seba. Ani Liam sa tomu nevyhol. „Ahoj," pozdravil ho Liam potichu, aby Nialla nevystrašil, ak by prehovoril hlasnejšie, „urobil som ti trochu polievky. Predpokladal som, že ak si sa prechladil, mohol som aspoň niečo urobiť. Taktiež som dal zohriať vodu, ale nebol som si dostatočne istý, či piješ čaj..."

„Čaj je v poriadku," zašepkal Niall, jeho hlas bol jemne podpísaný spánkom. „Ďakujem."

„Pre teba čokoľvek," Liam vstal a usmial sa, „pôjdem to doniesť. Možno by si si chcel sadnúť, nemusíš to tu celé pooblievať." Niall urobil, ako mu Liam povedal a brunet bol s polievkou späť skôr, ako by Niall očakával.

„Je domáca a trochu horúca," informoval ho Liam, keď Niallovi podával misku.

„Počkaj," takmer vyprskol Niall, „je domáca? Myslel som si, že stačí len ohriať plechovku alebo niečo také!"

„Nope," na Liamovej tvári žiaril hrdý úsmev, „keď si spal, bol som v obchode a vyzdvihol som nejaké veci. Netrvalo príliš dlho ju uvariť. Len do toho, skús ju!"

Niall váhavo zdvihol lyžicu, s polievkou v nej, k svojim ústam. Takmer z tej chuti zastonal. „Je úžasná!" Niall skoro vykríkol, naberajúc si do svojich úst viac.

Liam sa mierne uklonil a znova si prisadol vedľa neho. „Ďakujem, naozaj. Kvôli tebe som sa snažil najviac ako som vedel."

Niall mal vo zvyku sa zakuckať takmer s hocičím. Takže, keď Liam povedal, že sa snažil najviac ako vedel, len kvôli nemu, blonďáčik vyprskol a takmer sa svojou polievkou zadusil. Len kvôli nemu? Vážne ho mal Liam rád takto veľmi? Nikto, nikdy nemal Nialla takto veľmi rád.

„Ďakujem," povedal znova jemne Niall.

„Len pre teba," zašepkal Liam.

-----

Liam zostal u Nialla, kým sa vonku takmer nezotmelo. Dokonca ani naozaj nechcel ísť domov, ale po všetko Niallovom nesmelom presviedčaní „Moje mama bude čoskoro doma!", nakoniec odišiel s rozkošným trucovaním na tvári. Liam mu dal malý bozk na líčko a prisľúbil sa, že mu napíše.

Takže Niall zjedol ďalšiu porciu Liamovej domácej polievky a znova sa šiel zahrabať do svojho pelíšku, tento krát do svojej izby. Zaspal premýšľaním o tom, aký by bol pocit, cítil Liamove pery na tých svojich.

-----

„Si okej?" spýtal sa Harry bez dychu. To ráno, si Harry všimol Nialla pri svojej skrinke, oblečeného vo svetri, ktorý musel byť minimálne o tri čísla väčší a úzkych džínsov, ktoré boli o aspoň dve čísla menšie.

„Je mi dobre," odpovedal Niall bezcieľne, „som nachladený a mám upchatý nos, ale je mi dobre."

„Nevyzeráš dobre," zamračil sa Harry a položil svoju dlaň na Niallovo čelo, „máš horúčku?"

„Nope!" Niall si nastavil na tvári falošný úsmev, „Liamova polievka mi včera dosť pomohla! Kde je Lou?" snažil sa márne zmeniť tému.

Harry sa naňho pozrel so záhadným pohľadom, ale aj tak začal rozprávať nejaký príbeh, ktorý pravdepodobne ani skutočne nevysvetľoval, kde Louis bol. V každom prípade, sa prestal pýtať na Nialla.

„Niall?" spýtal sa Harry, mávajúc rukou pred Niallovou tvárou, „vnímal si niečo, čo som povedal?"

„Prepáč," Niall sa slabo usmial, „som trochu roztržitý. Pokračuj, počúvam," a počúval zvyšok Harryho výpovede, aj keď si nebol celkom istý, o čom rozprával, pretože zmeškal prvú časť príbehu.

„Myslím, že by si mal ísť domov, Nialler," pokúsil sa Harry donútiť ho, „stále tu nie si na sto percent. Možno by si si mohol vziať ďalší deň voľna?"

„Si zo mňa unavený alebo niečo také?" Niall sa čo najlepšie snažil, aby to znelo, ako vtip, ale jeho tón hlasu znel, akoby sa urazil.

„Nie, to nie je vôbec to, čo som povedal," uistil ho Harry náhlivo, „len som chcel povedať, že by si možno mohol niekoho nakaziť. Možno by si mohol ostať ešte jeden deň doma."

Nad hlavami im zazvonil zvonček.

Niall pre Harryho naozaj nemal odpoveď. Ďalší deň voľna neznel veľmi lákavo, pretože jeho matka bola dnes doma. Niall práve nemal chuť predstierať horší stav, v akom práve bol, len aby zostal doma. Zavrčal a rozišiel sa chodbou na jeho prvú hodinu. Nikto mu nebránil v ceste, ale mohol začuť chichot, keď prechádzal okolo.

„Vyzeráš rozkošne," počul Niall zašepkanie pri jeho uchu. Poznal ten hlas. Bol to Liamov hlas. Ale keď sa otočil, aby mu poďakoval, s tmavým rumencom pokrývajúcim jeho tvár, všetko čo videl, bola Liamova vzďaľujúca sa postava, predierajúca sa davom.