Dear Diary,...

59.

*Dva dni potom, čo sa Jason vyparil*

Chloe:

On sa už nevrátil. A odvtedy ma nebol pozrieť nikto. Neviem, či sa na tom dohodli, alebo či ich to už prestalo baviť... nemám ani najmenšej potuchy. Ale jedno viem, cítim sa prázdna, no navyše mám aj akýsi dobrý pocit, neviem, čo to je. Niekto vkročil do miestnosti.
,,Á, Chloe! Dúfam, že si sa vyspala dobre," veselým tónom nadhodí. Haha, ten bol dobrý. Ako keby môžem spať. Ale počujem ho už dosť zreteľne. ,,Pozrieme sa, ako si na tom," niečo určite prezerá, nejaké hadičky a infúzie... ,,Ale veď! To je perfektné! Chloe, veď tvoj stav sa zlepšil takmer o štyridsať percent, za ten deň, to hádam ani nie je možné!" nadšene zvýši hlas a aj ja sa poteším. To je naozaj úžasné! Už sa pár minút/hodín/dní sa možno preberiem a opäť uvidím Jasona, Ellie, mamu, Emmu, Luciusa...ach, ani neviete, ako sa len teším. Počas tohto týždňa, keď ma Jason nechodil pozerať som mala ešte jeden skrat a už to vyzeralo, že sa nezobudím, no ja mám očividne osud ostať na tomto svete. ,,Uvidíš, ani sa nenazdáš a si medzi nami. Som hrozne rád, že si zabojovala," povie a odkráča niekam preč, pravdepodobne pôjde všetkým vytárať, že dievča, ktoré bolo takmer mesiac v kóme sa prebralo. O chvíľu počujem valiace sa kroky nielen jedného človeka. Mám pocit ako by si sa sem zbehla polovica nemocnice. ,,Neuveriteľné," začula som. ,,Ak sa preberie, bude to celkovo prvá osoba v našej nemocnici, ktorá sa prebrala z tak vážneho zdravotného stavu. To pôjde do novín!" nadšene vykrikuje nejaký ženský hlas. Dúfam, že to nie... ,,No dobre, ale už ju nechajte, potrebuje ticho, veď viete, kšá" doktor, ktorý ma má na starosti (už poznám jeho hlas) ich odohnal a opäť bolo ticho. Už som začínala cítiť taký divný tlak v hlave... aj minule, asi predvčerom, keď som takmer umrela, boli tu asi traja doktori a hádali sa, ktoré antibiotiká mi majú teraz nasadiť... začala som im tam kolabovať a to bolo jediné, čo im zabránilo v nekončiacej hádke. Takže... môj život už párkrát visel na vlásku, no mám pocit, že už je všetko fajn.

~~~

,,Myslím, že už ju môžme odpojiť, mala by sa prebrať," povie jeden hlas. ,,Hej, je v bezvedomí, už je z najhoršieho vonku. Teraz už sa len musí prebrať z bezvedomia," potvrdí druhý hlas. Fuuh, teším sa, som hrozne šťastná, že som to dokázala a že celý môj život pôjde opäť tak, ako predtým. ,,Tak na tri... raz-dva-tri," povie prvý hlas a ja už nepočujem žiadne hlasy. Len ticho. A tma.

Pííp - píp- píp- píp.

Och bože! Prečo ma tak neskutočne bolí hlava? Pohnem sa. Aj celé telo... Počkať! Ja som sa pohla? Č..čo sa stalo?
Počula som odpočítavanie a potom tma. Odpojili ma z prístrojov. No ja som bola v bezvedomí, čo znamená, že som nič nepočula, akoby som spala, samozrejme. To všetko vysvetľuje. Takže som buď mŕtva alebo živá. Otvorím oči. Hneď ich aj späť zatvorím, lebo na to svetlo nejak nie som zvyknutá. Tri týždne tma a teraz svetlo. Napokon ich predsa len otvorím a prudko, zhlboka sa nadýchnem. Som v nemocničnej izbe. Stále na infúzii. Konečne mám možnosť vidieť toho doktora, ktorý sa mi každý deň prihováral a pozoroval môj stav.
,,Panebože! Ona je hore!" vykríkol. Chytila som sa za hlavu.

,,P..prosím...vodu," vypustím zo seba. Mám pocit, akoby som mesiac nepila... čím to bude? Ešte že som rozprávať nezabudla...

,,Och, jasné, prepáčte, hneď to bude," rozbehne sa preč a o pár sekúnd sa vráti s džbánom plným vody. Nalejem to do seba ako nič a opäť sa chytím za hlavu. ,,Ste v poriadku?" uisťuje sa. Prebudila som sa z kómy, je mi na hovno, vyzerám byť v poriadku?!

,,Bolí ma hlava. A všetko," šepnem schúlim sa do klbka.

,,Je to zrejmé, dali sme vám lieky, malo by vám to prejsť. Ale musíte tu ešte aspoň deň, dva ostať. Na pozorovanie," dodá a ja prikývnem. Prezerám si hadičky na mojich rukách a skúmam prístroje. ,,Želáte si ešte niečo?" otočí sa na mňa, na prahu dverí.

,,Je tu Emma? Alebo Jason? Niekto, proste?" zaujímam sa.

,,Je tu, zavolám vám ju," odpovie a vyparí sa. Takže Emma. Vojde do dverí a jej smutné oči sa rozžiaria. Pribehne ku mne a opatrne ma objíme. Bruško jej už pomaly rastie.

,,Som tak nehorázne šťastná, že žiješ!" usmeje sa a ja jej úsmev opätujem. Nikomu nechcem vravieť, že som počula hlasy, ešte by ma do blázninca zavreli. Bude to také moje tajomstvo. Jediný, kto o tom bude vedieť, bude denník a Jason.

,,Aj ja, kde sú ostatní?" chcem vedieť. Emma sa na mňa smutne pozrie, zahryzne si do pery a sklopí zrak. ,,Emma! Čo sa deje?" prísne na ňu pozriem, no v tej chvíli do miestnosti vstúpi Lucius s Lucy. Vyobjímajú ma.

,,Som taká rada, že si tu!" povie Lucy.

,,Všetci sme radi," dodá Lucius.

,,Vieš, Lea...Jason tu bol s tebou každý deň. Dokonca tu aj prespával..." ozve sa po chvíle Lucy.

,,Kde je?" opäť upriem veľavýznamný pohľad na Emmu. Opäť sklopí zrak.

,,Emma..." osloví ju Lucius. Zľaknem sa. Čo ak sa niečo stalo? Čo ak si niečo urobil, idiot jeden? Emma k nemu zdvihne zrak. ,,Zvládneš to. Tebe verí najviac," doloží Lucius a zberajú sa na odchod. ,,Držím palce," smutne sa na mňa usmejú a opustia miestnosť. Tak teraz už na sto percent viem, že je zle. Niečo sa muselo stať. Niečo vážne. Bože! Neviem, či to vôbec chcem vedieť. Neviem, či je to vôbec niečo zlé, alebo možno ani nie...
Nadýchnem sa, uvelebím sa na svojej posteli a s očakávaním pozriem na Emmu. Aj ona sa zhlboka nadýchne.
,,Nehovorí sa mi o tom práve najľahšie, lebo sa to týka teba, ale..." začne. Pevne sa prichytím okraju postele, aby som sa pri mojej šikovnosti, zmiešanou s divným pocitom nervozity, nestrepala. ,,...ale vieš...mali ste dosť vážnu autonehodu...taxikárka bola na mieste mŕtva. A...," utrie si slzy z očí... a v tom mi to doplo... mama s Ellie ma neboli pozrieť ani raz za tie tri týždne, čo som spala. Prečo mi to nenapadlo? To som bola až taká zaslepená? Prosím, že sa nestalo nič extra vážne...sú v poriadku, len sú tiež uložené niekde tuto pri mne v nejakom inom oddelení a zotavujú sa. Sú v poriadku...lá lá lá, nechcem počuť to, čo mi povie Emma. Obe sú v poriadku. Nepomôžem si, aj keď ešte neviem, čo sa stalo, slzy sa mi začnú tisnúť do očí. ,,Ony...to neprežili," vysloví Emma a objíme ma. Rozplačem sa. Nemám rodinu. Prišla som o moju mamu, o moju úžasnú malú sestru. Čo mi ešte chceš vziať?! Už nikdy ich nebudem môcť objať. Mama - osoba, ktorej by som zverila vlastný život, už tu nie je. Nemôže to byť pravda. Ona ma nemohla opustiť. Jej úsmev, jej povzbudivé rady...to nemôže byť preč! Prosím...
A Ellie- moja malá princezná, ktorá ešte poriadne ani nezačala žiť. Prečo si jej nedoprial dlhší život? Už nikdy ju nebudem môcť objať. Už nikdy neuvidím jej krásnu detskú tváričku. Už nikdy jej neprečítam ani stránku z môjho denníka... sú jednoducho preč. Celá moja rodina sa podela preč. Nechali ma tu samú. Myslia si, že tu zvládnem žiť bez nich?
Prečo sa to muselo stať práve mojej rodine?
,,Je mi to ľúto, drahá. Spravím pre teba čokoľvek, aby som ti rodinu akokoľvek vynahradila, vieš to," ešte raz ma objíme a ja ju poriadne stisnem a plačem jej na ramene.

,,A...a Jason?" pozriem jej do očí. Zosmutnie. Dúfam len, že sa jemu nič neprihodilo... Prosím! Aspoň jeho nie...

,,Je mi to ľúto Lea. Predvčerom ťa bol pozrieť, vrátil sa domov, vzal auto a vyparil sa. Nezanechal po sebe žiadne stopy. Nič. Absolútne nič. Všetky osobné veci - mobil, kľúče, doklady, nechal doma. Ani odkaz nenechal, že kam odišiel. Jeho mama je z toho úplne mimo. Vyzerá to, akoby sa zámerne vyparil. Chce začať odznovu. Vravel, že je na dne, lebo sa tvoj stav nezlepšuje. Asi stratil nádej a povedal si, že chce začať nový život, ale niekde inde, lebo len pomyslenie na teba by ho zruinovalo. Miluje ťa, Lea. Najviac, ako sa len dá. No asi to už nezvládol. Je nezvestný, polícia už vyhlásila pátranie, no nič. Jeho auto nevystopovali... a ani sa neohlásil... je to zlé, Lea. Veľmi zlé. Nedá sa nič robiť, je mi to veľmi, veľmi ľúto," dokončí a opäť si utrie slzy z pod očí. Môj svet sa zrútil ešte väčšmi. Bez neho nedokážem normálne žiť. Prišla som o všetko, na čom mi záležalo. Moja rodina, moja láska. Moja životná láska, ktorá si myslí, že som mŕtva, a ktorá z pocitu viny odišla preč, aby začala nový život...
Všetko, čo som milovala už nie ne so mnou.
Prečo som radšej neumrela, ako žiť takýto život?!