Dear Diary,...

24.

„Tak decká, napíšeme si písomku!“ vyhlásil učiteľ. Jupí...?

Lucius bol preč len jeden deň, no ja som mala pocit, že už to sú celé mesiace. Bolo to hrozné. Už sme si písali, hneď ako dorazil. Bavili sme sa asi dve hodiny, pokým som nezaspala.

Jason, sediaci vedľa mňa, do mňa štuchol. „Učila si sa?“ potichu sa spýtal. Prikývla som. „Super, lebo ja som nemal čas.“

„Áno, jasné. Ty nikdy nemáš čas,“ poznamenala som neurčito. Nebolo jasné, či som si ho doberala alebo či som mu to dávala za vinu.

„Mám, aj sa učím, lenže nejaká krpaňa uviazla na letisku o pol siedmej večer, no kto sa mal učiť?“ zvalil to na mňa.

„Tak si ma tam mal nechať a učiť sa! Ja som sa ti neprosila!“ sykla som po ňom, no on sa len uškrnul.

„Hillová! Taylor! Čo je také dôležité?“ našu debatu sme asi neviedli dosť potichu.

„Ja som slečne Hillovej len spomínal, že kdesi v Japonsku včera bola tsunami, ale len taká malá, viete?“ usmieval sa Jason. Vyzeral predsvedčivo, ale mohol si vymyslieť niečo lepšie. Na toto neskočí...

„Vážne? To som asi nepostrehol. Každopádne, je hodina a ja vyžadujem pozornosť. Toto bolo naposledy, čo ste bavili od témy, je to jasné?“ obaja sme len prikývli a učiteľ začal vysvetľovať nové učivo.

„Je to pravda? To s tou tsunami?“ vyzvedala som.

„Nie, čo si...Vymyslel som si to. A navyše, zabudol, že máme písať. Dva v jednom, nie som super?“ zasmial sa.
On bol môj liek na smútok. Náladu dokázal zlepšiť úplne vždy. Už len keď ste sa pozreli na ten jeho ksicht, už vtedy sa vám chcelo rehotať.

„Ty si číslo, Jason!“ pokrútila som hlavou a niečo som si zapísala do zošita. Veď aby sa nepovedalo, že nepracujem.
Jason to odo mňa odpísal.

„Veď to máš na tabuli!“ ohradila som sa.

„Ty píšeš krajšie, zrejme to máš lepšie natrénované,“ poznamenal. Áno, mám. Môj denník trpí so mnou už od detstva. Ale žeby tá jeho poznámka mala súvisieť s tým, že niečo tuší? Možno ma videl na letisku. Nie, to určite nie. Nevidel a o ničom nevie. Nemôže!

Keď zazvonilo po poslednej hodine, všetky decká sa rozutekali domov. Ja som sa pomaly pobalila a presunula som sa do šatne. Jason ma po celú dobu následoval.
Emma išla na liečenie na týždeň kamsi preč a ja som tu ostala v prítomnosti chalanov. Všetci moji najbližší ma opúšťali.
Čo som komu spravila, osud? Začo ma trestáš? 

„No čo Lea, ideš s nami?“ nadšene sa ku mne primotal Austin. Týždeň bez svojej lásky, tak som mu aj ja dobrá.

„Kam?“ asi ma minuli informácie.

„Ževraj ideme do kina s Jasonom. On bude veľmi rád, ak pôjdeš s nami,“ zaškeril sa.

„Nie! V žiadnom prípade. S dvoma chalanmi?! Nie! Určite zas nejaký horor. Naposledy, keď som pozerala horor, Lucius si to v noci odniesol. Triasla som sa ako osika!“ nesúhlasne som krútila hlavou. Austin sa zasmial a Jason sa na mňa prekvapene pozrel.

„Ty si spala s Luciusom?“ spýtal sa a Austin sa rozrehotal ešte viac.

„Jasné...“ zaironizovala som. „Bolo to raz u Emmy. Pozerali sme horor, ty si bol, mimochodom, urazený. Emma spala s Austinom na posteli a ja s Luciusom na nafukovačke. No a bola som taká posratá...“ spravila som si drep. „...že sa Lucius zmiloval a ponúkol sa mi ako vanúšik,“ dopovedala som.