Dear Diary,...

12.

Naozaj ma po tom dni z tej nemocnice pustili.
Mame som naklamala, že sa mi zatočila hlava, odpadla som a nešťastne dopadla na trvdú zem.
Myslela som, že mi to neuverí (zlomená ruka a dobitá tvár...nešťastný dopad, samozrejme), ale nejakým zázrakom mi to uverila. Úplne bezproblémov.

S Luciusom sme perfektne vymakali klamstvo o odpadnutí a trvdom dopade. Presne túto story rozprávame všetkým, kto sa zaujíma.

Jason...Jasona som odvtedy nevidela. A ak aj hej, vyhol sa mi.
Nepáči sa mi to. Vždy, keď sa tu niekto vyhýbal, bola som to ja.
A teraz... Ani na mňa nepozrie.
Prijala som fakt, že sa mi vyhýba... A teraz čo? Život ide ďalej? Nie! A nie! Proste ja ho v tom nenechám, nech už sa mu deje čokoľvek. On za mnou doliezal stále, keď som sa mu pokúšala vyhýbať. Jednoducho sa mu budem vtierať tak ako on mne a budem sa snažiť zistiť, o čo mu ide.

Celým domom sa prenikavo rozozvučal zvonček. Hm, nikdy som si neuvedomila, aká je tu dobrá akustika.

Bože, ja zas riešim takéto kraviny!

A toto všetko sú tiež len predsudky, ktoré ma v minulosti zujímali, ale teraz mi boli ukradnuté. Dostala som veľmi dobrý nápad. Budem sa snažiť Jasonovi ukázať svoju pravú tvár a možno bude prístupnejší ako doteraz.

Zbehla som k dverám a otvorila som ich. Ani ma neprekvapilo, že tam stál Lucius. Už som si asi zvykla, že je to samozrejmosť, že chodíme spolu do školy. Teda, on to za samozrejmosť pravdepodobne berie. Naozaj sa mi páči jeho povaha. Toto je vážne skvelé priateľstvo. Každý iný chalan, ktorý by ma mal rád tak, ako Lucius, by sa pokúšal so mnou mať niečo viac ako len kamarátstvo. Luciusovi toto však úplne stačí a mne to tak vyhovuje. Môžem mať kamaráta, s ktorým sa môžem normálne porozprávať. Bez napätia. Bez strachu, že to, čo vypustím z úst bude trápne, alebo bez podobných zbytočností, ktoré sa mi stávajú väčšinou v Jasonovej prítommosti.

„Robin,“ usmiala som sa, akože som ho vôbec nečakala.

„Vanda,“ úsmev mi opätoval. „Čo ruka?“ očkom hodil po mojej zasadrovanej ruke.

„Ále, už je to lepšie,“ zaklamala som.
Ľudia, bolelo to ako sviňa. Modriny už síce nebolo až tak vidno, na nose mi ostala len malá chrasta, ale tá ruka... To bola bolesť!

Zamkla som a vybrali sme sa do školy. Dnes by mali byť nejaké praktické teórie o prvej pomoci. Býva to každý rok a my všetci sme šťastní, že sa aspoň jeden deň v týždni nemusíme učiť. Pri škole sme sa, ako obvykle, rozlúčili a obaja sme sa pobrali vlastným smerom.
V triede som zbadala sedieť Jasona, ale Emma a Austin nikde. Asi im opäť meškal autobus.
Ani Samantha nebola v škole.
A ja som si nemala kde sedieť.
Jedine vedľa Jasona.
Keďže sa mi to aj celkom hodilo a chcela som zistiť, prečo ma ignoruje, sadla som si vedľa neho. Pozrel na mňa a zamračil sa.
„Nemôžeš si ísť sadnúť niekam inam?“ spýtal sa a hlavou mykol k  prázdnemu miestu vedľa Olivie. Nevšimla som si, že tam bolo tiež voľné.

„Chcem sedieť tu,“ povedala som tvrdohlavo. Teraz mal prísť narad ten jeho posmešný úškrn, ale on na mňa naďalej len bez emócií pozeral.

„Prosím,“ hlesol a v jeho hlase som cítila niečo ako zúfalstvo. Zarazilo ma to. Prečo?

„Pozri Jason,“ oslovila som ho. „Ja viem, že ťa niečo žerie. Niečo spoločné so mnou. Chcem vedieť, čo to je, pretože už si mi raz vhupol do života, takže sa z neho tak ľahko nedostaneš. Takže ti radím, povedz mi to, lebo na teba budem takto tlačiť celú večnosť,“ pohrozila som mu. Pousmial sa. Konečne!!!

„Chloe, som v pohode. Nemusíš si robiť starosti,“ povedal zas tým istým zastretým hlasom.

„Nie si. Jason! Myslíš si, že som slepá alebo blbá? Naozaj si myslíš, že nevidím, ako sa mi vyhýbaš a odmietaš so mnou komunikovať tak, ako predtým!?“ zvýšila som hlas. „Chcem len počuť dôvod. Nič viac,“ dodala som už tichšie, takmer šeptom.