46.

2.5K 246 16
                                    

03:35
Bože ľudia! Ani neviete, ako mi je zle! Neviem, čo mi môže byť. Asi som nachladla, keď som včera sedela s Lucy na dvore, pretože mi je neskutočne zle, zima a bolí ma hrdlo. Asi budem chorá. Ellie už dnes prišla. Dúfam, že ju nenakazím. A Lucius už nie je u nás. Odsťahoval sa do starého domu jeho rodičov. Ale aj tak si myslím, že je u Lucy. Neuveríš, opäť sú spolu a ja som veľmi šťastná.  A Emma mi písala, že sa to chystá povedať Austinovi, a že mi ešte dnes zavolá. Ale nezavolala, ale ja si myslím, že by bola schopná zavolať mi aj o pol štvrtej ráno. Ale som zvedavá. A nedá sa mi spať. Už som si bola aj pre pilulku, ale nejak mi to nezaberá, asi budem potrebovať antibiotiká. Do kelu! Dva týždne v keli... a to už je takmer február. Denník,  za chvíľu mám osemnásť. Dobre, nie za chvíľu, na konci mája, ale to je jedno...za tri mesiace. A musím dať vedieť aj Jasonovi. Napíšem mu sms, aby som ho nezobudila.
Jason, je mi hrozne zle, zajtra asi neprídem do školy a pôjdem si pre antibiotiká.
Dúfam, že ho to nezobudí. Á, volá mi Emma. To sa dalo čakať. Ja už nezaspím, jednoducho, je mi tak hrozne, že mozog sa bojí spať. Čo už? A ani nie som unavená...
Zatiaľ končím, potom ti dám vedieť.
-Le@

,,Áno, Emma?" zdvihnem.

,,Ty nespíš? Nezobudila som ťa?"

,,Nie, nemôžem spať, asi mám angínu, a je mi zima a nahovno zároveň, čo ty?" vyzvedám.

,,Som zavretá na wcku, pretože Austin ostal u nás a ja som chcela viesť tento rozhovor osamote." zasmeje sa. Takže je dobre. Nie je smutná a Austin u nich ostal, čo je dobré znamenie.

,,Takže, tipujem, reagoval dobre?" nadhodím.

,,Uhm," nadšene prikývne a ja v duchu zvýsknem.

,,Úžasné. A čo mama?"

,,Tá bola najprv vykoľajená a tatko naštvaný, ale potom ich to prešlo, takže myslím, že fajn," zasmeje sa a mne sa uľaví.

,,No, aspoň, že tak," uľavilo sa mi. Myslela som, že to bude prebiehať horšie.

,,Som celkom unavená. Neviem, čím to je, ale mám pocit, že to malé mi berie energiu," zamrmle a zívne si.

,,Tak padaj spať!" nakážem jej.

,,A ty nebuď chorá!" nakáže pre zmenu ona mne.

,,Haha, ako keby to záleží na mne," poviem otrávene.

,,Nebuď pesimistická. Raduj sa," doberá si ma.

,,Zalez už do tej postele," zašomrem a ona sa zasmeje.

,,Tak dobrú teda."

,,Haha. Hlavne mne, však? Ale nie, aj tebe. A popraj malému dobrú noc."

,,Ako vieš, že to bude chlapec?" zháči sa.

,,Neviem, raz sa mi o tom snívalo." poviem a ona sa zasmeje.

,,Tak ak sa to naplní, dám ti založiť účet na nejakej veštickej stránke." zavtipkuje.

,,Dobre, maj sa!" ukončujem hovor, Emma povie ešte niečo ako Ahoj! a vybavené.

Opäť sa zvalím na posteľ a pokračujem vo svojom bdení.
Počas tej dlhej noci som denníčku zapísala, ako prebiehal telefonát a teraz pokračujem v tom, čo som robila do teraz = čumenie do stropu a rozmýšľanie nad kravinami. Jaké blbosti ma ponapadali. Dokonca som si predstavovala, aké by to bolo, keby ja čakám dieťa s Jasonom. Hm, príde mi to také absurdné, ale to len teraz, pretože mám sedemnásť, ale myslím, že o pár rokov to bude celkom reálne. A dúfam, že sa to raz stane.
Strhnem sa na nejaký rachot. Na mojom balkóne. Mám zasvietenú lampičku na čítanie a cez svetlo sa mihá nejaký tieň. Asi sa bojím. Ale nie, nemôžem sa báť. Naposledy, keď som sa bála, Jason bol prezlečený za nejakého vraha, takže pohoda, nie? Toto nemôže byť horšie... on/ona/ono zaklopal/a/o na dvere. Podídem ku balkónu a uvidím obrys postavy. Je to asi Jason. Odomknem balkón a vysoká postava, ktorá perfektne pripomína môjho priateľa, vstúpi dnu, do mojej izby.

Dear Diary,...Where stories live. Discover now