Dear Diary,...

10.

Nie si urazena! Robis si zo mna dobry den! -J

Prepac ale nemam peniaze na kredit. A nie den ale noc ked uz tak :)) - L

Si zla -J

Na to som už neodpísala. Naozaj som nemala na kredit. Mama bola PN a jediné, čo mi ostávalo bola moja brigáda.
A ak vás zaujíma...za roznášanie letákov som vôbec nedostávala nejaké vysoké čísla.

A po ďalšie, naozaj a skutočne vážne ho budem ignorovať. Neviem, ako dlho mi to vydrží, ale chcem, aby naozaj pochopil, že ja nechcem byť objavená. A hlavne nie niekým ako je on!

Telefón som odložila na nočný stolík s tým, že sa chcem konečne normálne vyspať.

Táto chvíľa však netrvala dlho.

Prudko som sa strhla a vyľakane som sa pozerala na stojacu osobu pri mojej posteli.

„Ach, Ellie. Ani nevieš, ako si ma vystrašila,“ od úľavy som si vydýchla. Nevinne sa usmiala, no potom sa jej tvár náhle zmenila na smutnú a do očí sa jej nahrnuli slzy.

„Čože sa deje?“ pohladila som ju po líci a posadila som si ju na kolená.

„Zlý sen. Zas tá nočná mora,“ vdychla si.

„A čo sa v nej vlastne deje?“ vyzvedala som a snažila som sa ju upokojiť.

„No...najprv padám. Neviem kam, no veľmi dlho. A je tam tma. Potom sa strhnem, zobudím a vidím seba spiacu v posteli. Viem, že je to sen, lebo predsa nemôžme byť dve Ellie, však?“ zmätene sa na mňa pozerala a očakávala povzbudivé upokojenie od jej veľkej sestričky.

„Samozrejme, že nie. Ellie je len jediná a to si ty. Pokračuj,“ usmiala som sa.

„No a potom sa pohybujem po izbe. Nemôžem sa ovládať. Prídem ku skrini a otvorím ju. Niečo na mňa vyskočí a potom sa zobudím,“ rozplakala sa. Pohladila som ju po chrbte.

„To bude fajn. Ak chceš, teraz prespi u mňa a zajtra sa pôjdem na toho hnusáka pozrieť. Žiadny bubák nemá právo vyrušovať spánok mojej malej sestričky,“ objala som ju. Uložila sa vedľa mňa a čo chvíľa už aj ona spala. Len som sa nad tým pousmiala a snažila som sa uložiť na tom malom kúštiku voľnej postele, ktorý mi tam nechala. Milé od nej...

~~~

„A toto si všetko robil sám, kým som sem neprišla brigádovať?“ sťažovala som sa nad ťažkými batohmi plnými letákov.

„Hej, ale dá sa na to zvyknúť. Keď si povieš, že je to v pohode a že to zvládneš, tak to nejak zvládneš. Jednoducho, musel som si vystačiť,“ rozprával. Síce som sa naňho kútikom oka pozerala, nevnímala som ho. Viac ma zaujímala hádka Jasona a Samanthy za jeho chrbtom.

Hm, hádka ako hádka. Jason si to, očividne, užíval. Ako vždy. A presne tomuto nerozumiem...
Prečo s ňou je, keď si z nej len robí srandu?

„Mhm,“ prikývla som, ale stále som mu nevenovala takú pozornosť, akú by chcel.

„Počúvaš ma vôbec?“ mával mi rukou pred tvárou a ja som sa strhla.

„Ehm, prepáč, zamyslela som sa,“ vymyslela som si prvú blbosť, čo mi napadla.

„V pohode,“ usmial sa a ja som mu úsmev opätovala.

Myslím, že s Luciusom predsalen spravím výnimku. On bude môj skutočný kamarát. Máme podobnú povahu, to mi úplne vyhovuje. Nebudem sa schovávať za svet, akoby povedala Emma, budem mať proste o jedného kamaráta navyše...