•6.

718 56 3
                                    

Zobudila som sa o jednej ráno. Oproti na stolíku boli digitálne hodiny, ktoré svietili. Čo bolo zvláštne, pretože ja žiadne také hodinhy nemám. Ale to najzvláštnejšie bolo, že som ležela na niečom pevnom, studenom a hýbalo sa to. Zdvihla som hlavu a zbadala Dominica. Takmer mi vypadli oči. Ruku som mala prehodenú cez jeho brucho a hlavou som ležala na jeho hrudi. "Ááá..." Zakričala som a rýchlo som sa od neho odlepila. Držal ma za pás, ale vykrútila som sa mu. Bolestne som dopadla na zem. "Au!" Asi som si práve zlomila zadok.

,,Preboha! Čo sa deje?" Skríkol som a pozrel som na Amber, ktorá ležala na zemi.,,Čo tam robíš?" Spýtal som sa jej.

Hodila som po ňom vražedný pohľad. "Vážne?! Čo tu robím?! To by som sa mala pýtať ja teba!" Obzerala som sa okolo seba. Ach. Do čoho som sa to znova dostala. Prekryla som si tvár rukami a zahryzla si do pery. Zhlboka som sa nadýchla a zložila si dolu ruky. Pozrela som sa na Dominica a v tej chvíli som ako to už býva, prehrýzla peru.

Prečo to sakra znova urobila?! Do Pekla! Teraz sa už neovládnem. Už sa o to snažím riadne dlho. Ja jej krv jednoducho potrebujem. Silno som držal zatvorené oči, ale keď som ich otvoril boli červené. Nedokážem odolať. Upieral som na ňu svoj pohľad a snažil sa ešte sám seba trochu krotiť.

"Ja.. Ja musím ísť. Moji rodičia, oni.." Pokrútila som hlavou a postavila sa. "Musím.. Ach." Znova sa mi podlomili nohy.

Pomaly som vstal.,,Ty nikam nepôjdeš" Usmial som sa do strany. Musel som vyzerať riadne desivo.

"Dominic.. Čo to?" Nehápavo som naňho pozrela. "Ja musím.. Moji rodičia. Nepoznáš ich a ja.."

,,Je mi ľúto. Máš niečo, čo chcem, niečo čo potrebujem" Usmial som sa a pomaly som obišiel posteľ a išiel som k nej.

Vystrašene som naňho pozerala, čím bližšie bol pri mne, tým viac som cúvala. Chrbtom som narazila do steny a zahryzla si do pery. Vystrašene som nanho pozerala. "Dominic.." Šepla som potichu a sklonila pohľad.

Znova to urobila. Ani nemá poňatia ako túžim po jej krvi. Zastal som pri nej a hlavu jej zdvihol na mňa. Konečne jej krv dostanem. Naklonil som sa k jej krku, keď v tom jej začal zvoniť mobil. Myklo ma a prebudil som sa z tranzu. Odstúpil som od nej rovno o tri kroky. A s vyvalenymi očami som ju pozoroval.

Zalapala som po dychu. Od sa nakláňal k môjmu krku! Och nie! Moje najhoršie predstavy sa vyplnili. Bol upír. Jeho oči, keď ku mne pristúpil, boli celé červené. Vejavene na mňa pozeral, čo som využila a uchmatla si veci. Rýchlo som bežala z izby a zdvihla mobil. "Prosím.." Ozvala som sa s malou dušičkou. "No konečne si sa uráčila zdvihnúť to." Ozval sa otcov rozzúrený hlas. "Oci.." "Žiadne oci. Teraz ti už nič nepomôže. Žiadne tvoje výhovorky ma nezaujímajú. Už že si doma! Hneď!" Zložil. Vykríkla som. To sa môžem rovno nechaťczabiť Dominicom. Otec ma roztrhá. A to doslovne. Jeho blesky sú fakt strašné a silné.

Len som ju sledoval a nech som ju ísť. Počul som aj jej rozhovor v telefóne. Ako jej to otec povedal okamžite sa náhlila domov. Ja som si sadol na posteľ a ponoril sa do myšlienok a zhlboka som dýchal.

Ani neviem, ako som sa dostala z jeho domu ale zrazu som stála na nočnom vzduchu a pozorovala mesiac. Obzerala som sa okolo seba. Dofrasa! Veď neviem kde som! Práve sme sa prisťahovali. Čo teraz? Domov sa nejako dostať musím. Ale ako? Nikto tu nie je a nie sú tu ani žiadne značky. Povzdychla som si a otočila sa. S veľkou nevôľou som vošla naspäť do domu a po chvíli blúdenia, som našla jeho izbu. Dvere mal stále otvorené, ale aj tak som zaklopala. Sedel na posteli a pozeral, podľa mňa, do blba. "Ehm.. Ja.. Mohol by si mi povedať, kde som? Musím ísť domov, ale ani len netuším, kde som." Odmlčala som sa. "Pomôžeš mi, prosím?" Opýtala som sa ho potichu a hlavu sklonila k zemi. Zahryznutiu sa do svojej pery som sa radšej vyhýbala.

Beautiful Creatures ✔️Where stories live. Discover now