The Problems📝 ~On Hold~

Prvo-dňové problémy

Clara

Ráno ma zobudil budík, ktorý som si večer nastavovala, aby som nemeškala prvý deň školy. Dvoj-mesačné prázdniny ubehli pomerne rýchlo, kedže som mala plný program. S kamarátkami som bola ešte pred začiatkom prázdnin na spoločnej dovolenke a následne som bola aj s mojou rodinou. Síce nie sú moja rodina ale kedže si ma adoptivali, musím ich tak volať. Ako rodina sa určite nesprávajú a preto s nimi nemám žiadne vzťahy, teda až na môjho brata. S ním sa neznášame. Ale to je na dlho. Moje kamarátky mi budú chýbať aj keď som ich veľa nemala. Nikdy som nemala veľa kamarátov a preto sa bojím dnešného dňa. Pomaly som vstala z postele a vybrala som sa do kúpeľne. Tak som si osviežila tvár a umyla zuby. Išla som sa obliecť a následne som sa vrátila. Namalovala som sa tak ako zvyčajne, čo bolo korektor, maskara a púder. Ešte raz som sa poobzerala v zrkadle. Obliekla som si čierne highwaisted nohavice a sivé tričko s nápisom "STRANGE". Skontrovala som si batoh v ktorom som mala malý notebook, poznámkový blok, ceruzku, pero a vodu. Skontrolovala som čas a zistila som, že mám ešte pätnásť minút. Tak som sa rozhodla, že mi k tomuto outfitu chýbajú naušnice. Z mojej malej šperkovnice som si vybrala malé čierne naušnice v tvare mačky, ktoré som dostala od mojej najlepšej kamarátky Zary. Kedže som v škole chcela byť pre istotu skôr, rozhodla som sa už ísť. Keď som zišla po schodoch, čakalo ma nemilé prekvapenie. Môj brat Alex sa rozprával so svojim kamarátom ktorého som nepoznala. Neviem ani ako je možné, že si našiel kamarátov tak rýchlo. Keď ma zbadal, pozrel sa na mňa s nechuteným výrazom. Jeho kamarát nasledoval jeho pohlad a keď ma zbadal objavil sa mu úškrn na perách. Neznášam, keď si ma niekto obzerá a preto som vykročila k vchodovým dverám. Avšak, niekto ma násilne chytil za rameno a otočil k nemu. Nemusela som tri-krát hádať aby som vedela kto to bol.

"Kde si myslíš, že ideš?,,

"Do školy.,, odfrkla som a jeho to viditelne naštvalo.

"Niekto tu nabral odvahu.,, povedal nepríjemne slizkým tónom až ma striaslo. Alex nemá problém urobiť mi hocičo len preto, aby som k nemu mala rešpekt. Ťažko som preglgla čo im bolo asi vtipné, pretože sa začali povišenecky smiať. Mám len 165 cm a preto zakaždým, keď mi Alex niečo povie musím zdvihnúť hlavu. Nie je to tak len pri ňom ale pri všetkých chlapcoch. Dokonca niekedy aj pri dievčatách.

"Do školy ideš so mnou, pretože to tak moja matka chcela.,, povedal nezaujato ale slovo "moja" zvíraznil. Vždy mi dáva pocitovať, že tu nepatrím aj keď to viem aj sama.

"Odkedy TY počúvaš svoju mamu?,, šepla som dúfajúc, že to nepočul, no podla jeho výrazu to počul veľmi dobre. Začal sa nebezpečne približovať a ja vystrašene ustupovať. Už som si predstavovala červený odtlačok jeho ruky na mojom líci, keď v tom prišla na chodbu jeho matka.

"Už by ste mali ísť. Nechcete predsa meškať už prvý deň.,, ...až som sa pozvracala. Vždy keď u nás niekto je alebo nie sme sami tak sa vedia tak pretvarovať, že by som im dala Oscara. Ona aj jej manžel. Alex je väčšinou sám sebou alebo je ticho a to sa stáva len zriedka najmä na veľkolepích udalostiach.

"Veď už ideme!,, zavrčal pomedzi zuby Alex a ja som vedela, že ma facka aj tak neminie. Otočila som sa na odchod no Alex do mňa strčil a tak vyšiel z dverí ako prvý. Za ním ho nasledoval jeho kamarát a potom ja. Dvere som zatvárať nemusela, kedže mi bola v pätách Amanda (Alexova matka), ktorá ma schytila za zápästie.

"Láskavo nám neurob hanbu!,, šepla nepríjemne a pustila mi ruku. Zrýchleným krokom som sa vybrala k autu a nasadla doň. Cesta netrvala dlho a ja som už pozerala cez zatienené okno Alexovho auta na obrovskú školu do ktorej budem chodiť. Povzdychla som si a chytila sa rúčky dverí. Hneď ako sme zastali otvorila som dvere a trielila do školy. Pred školou stálo asi 100 detí ktoré sa rozprávali a bavili. Na schodoch školy sedeli chalani, ktorý vizerali, že sú to tý "badboys" školy. Nevšimala som si ich pretože, som chcela byť čo najskôr vo vnútri budovy. Hneď ako som prestúpila prah školy som si to namierila do riaditeľne. Zaklopala som na dvere ktoré som následne otvorila, keď som počula ,,vstúpte". Riaditeľ vyzeral byť tak 35 rokov starý chlap.
"Ty musíš byť Clara. Tu máš svoj rozvrh a tu máš klúč od skrinky . Dúfam, že sa ti u nás bude páčiť.,, dopovedal a podal mi všetky potrebné veci. Poďakovala som a keď som sa už chystala na prvú hodinu tak ma vyrušil jeho hlas.

"A kde máš brata myslím že sa volá Alex. Tiež sem prestúpil.,,
spýtal sa a mne prišlo zle.

"Umm, on... ja neviem kde je.,, povedala som koktavo, pretože ak by som povedala niečo nevhodné, tak by si ma určite niekde odchytil a nedopadlo by to dobre.

"Ak by si ho náhodou videla pošli ho sem. Môžeš ísť.,, a s tým
som opustila riaditeľňu. Zastala som pred skrinkou 194 a odomkla som ju. Vložila som do nej knihy a pozrela som si môj rozvrh. Vybrala som si potrebné knihy a mierila na hodinu. Prvú som mala Biológiu čo je môj obľúbený predmet. Zastala som pred učebnou Biológie a zťažka vydýchla. Teraz bude nasledovať zoznamovanie a to neznášam. S trasúcou sa rukou som sa chytila kľučky dverí a potiahla dole. V momente ako som otvorila dvere som prestala dýchať. Bože, prečo musím byť tak stresujúci človek?
Zatvorila som za sebou dvere ignorujúc učiteľkin preslov o "novej žiačke".

"Tak môžeš si sadnúť do poslednej lavice.,, v duchu som si zatlieskala a vybrala sa k poslednej lavici. Batoh som si položila vedla stola a namierila pozornosť na učiteľku. Hovorila niečo o učive, ktoré budeme tento rok preberať. Nevedela som sa sústrediť, kvôli pohladom mojich nových spolužiakov. Jedna baba sa na mna pozrela a potom niečo zašuškala tej druhej. Pretočila som nad nimi očami, keď sa niekto vedla mňa zachichotal. Otočila som hlavu do prava a tam sedelo dievča, ktoré bolo "zdrojom chichotania". Usmiala sa na mňa a podala mi ruku.

"Nevšímaj si ich. Som Jackie.,, milo sa mi predstavila a ja som vedela, že predsa len možno budem mať niakych kamarátov.

"Som Clara.,, úsmev som jej opätovala a prijala jej ruku. Potriasli sme si rukami čo mi prišlo trápne a tak som sa zasmiala. Jackie sa zasmiala tiež, čo mi potvrdilo moju teóriu.
Po hodine som si to namierila k skrinke a podľa rozvrhu vybrala knihy. Občianska. Tak trochu neznášam občiansku ale niekedy ma predsa len baví. Z myšlienok ma prebralo hlasné buchnutie skrinky. Nestihla som ani zareagovať a už som bola pritlačená na moju skrinku. Alex na mňa hladeľ zabijackým pohľadom a už som vedela, že mám problém.

"Prečo si ráno vybehla z auta a išla do riaditeľne bezomňa?,, spýtal sa pomedzi zuby a mňa zmrazilo. Plánuje ma zmlátiť v strede chodby?

"Ja som len nechcela meškať na hodinu.,, šepla som na čo sa rozozvučal zvonec a ja som *zasa* trielila na moju druhú hodinu.
Možno som mala teraz šťastie ale čo budem robiť, keď ma šťastie opustí?

°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°

A.N.☆

Dostala som úplne crazy nápad a začala som písať tento príbeh.
Mám v hlave toľko nápadov ale asi zostanú len v mojej hlave, pretože je pol jednej RÁNO a som unavená...
Takže tak...
Napíšte mi čo si zatiaľ o príbehu myslíte a ak sa vám páči tak kliknite ☆VOTE☆...
...
Ďakujem za každý jeden VOTE☆(ak sa tam vôbec niaky objaví♥)
...
Dobrú noc★

CryCaraMel