Mafia

13. Kapitola

Zaviedla ma do jej izby. Prikázala mi sadnúť si na posteľ a čakať. Zabehla rýchlo do kúpeľne a naspäť prišla s lekárničku v ruke.
"Ľahni si. Musím sa na to pozrieť a zhodnotiť či ti to mám šiť alebo to stačí iba povrchovo ošetriť." Nadvihla som obočie. Páni, má 19 a už je taká múdra. Čo je Nico adoptovaný či čo?
Emma na mňa pozrela a zasmiala sa. Ja som si medzi tým ľahla.
"Študujem medicínu Angie. Už tri roky. Otec s tým veľmi nesúhlasil ale nakoniec ho Nico presvedčil." No možno je Nico aj na niečo dobrý.
"Nico nie je taký zlý ako si myslíš." Ona vie čítať myšlienky?
"Nebol vždy taký...hrubý, zlý, drsný a agresívny." Počas toho ako rozprávala, zasnene pozerala na stenu oproti. Kým ona snívala ja som mala čas si ju obhliadnuť. Už nemala na očiach okuliare a tak som dokonalo videla do jej jasných modrých oči. Nechápem tomu. Nico ma sýto hnedé a Emma sýto modré oči. Nico ma hnedé vlasy, Emma zase má krásne blonďavé až špinavoblonďavé vlasy. Emma je nižšia než ja, zato Nico je najmenej o hlavu a pol vyšší. Mágia. Čierna mágia.
"Čo sa tak škeríš?" Prerušila môj tok myšlienok Emma s nežným úsmevom na tvári.
"Ja len.." Dofrasa! Nenávidím Nica za to, že už ani hovoriť nemôžem.
"Prepáč zabudla som." Emma na mňa vrhla ospravedlňujúci pohľad a rýchlo sa začala venovať môjmu krku. Štípalo to, pálilo, skrátka bolelo. Niekedy, keď už skoro končila, som myslela, že sa tam rozplačem od bolesti. Horšia bolesť neexistuje. Teda áno. Len tá psychická.
"Tak a hotovo. Skús niečo povedať nech viem, že som to nepobabrala." Zasmiala sa a pohľad premiestnila z môjho krku na oči.
"No by si skúsila." Zasmiala som sa tiež a pomaly som sa na lakťoch dvíhala aby som si sadla.
"Ty rozprávaš! Krása." Emma odložila veci a prisadla si.

"A už mi povieš prečo si sa tak škerila?" Spustila, keď sme sa usadili pri čele postele.
"Len som rozmýšľala ako ste s Nicom odlišný." Usmiala som sa. Zato ona sa zamračila.
"Ako to myslíš?" Nahodila nechápavý výraz.
"Necháp ma zle. Ja len, že Nico je vysoký, hnedooký, arogantný brunet, ktorý nevie udržať svoj hnev na uzde. Zato ty," odmlčala som sa no Emma sa len usmievala, tak som pokračovala, "ty si jeho presný opak. Malá, modrooká blondínka s milým úsmevom. Ako je to vôbec možné?" Pre zmenu som sa nechápavo zatvárila ja. Zasmiala sa tým jej krásny nákazlivým smiechom a s očami upretými na mňa začala.

"Poviem ti niečo o nás, fajn?" Iba som prikývla. Milo sa usmiala.
"Nico je najstarší. Má 23. Všetky tie drsné, hrubé a arogantné črty zdedil po otcovi. Aj vlasy, oči, výšku a správanie. Mama sa vždy smiala, že keby ho nenosila 9 mesiacov pod srdcom, neverila by, že je to jej syn. Nico sa na ňu výzorovo vôbec nepodobal. Je to celý otec. Zase ja som celá mama. Malá, zlatá blondínka s veľkými modrými očami. Už, keď som sa narodila otec vedel, že budem rovnako nádherná ako mama. Jeho milovaná Jenny." Prestala a so slzami v očiach sa zapozerala na stenu.
"Emma, tvoja mama je..?" Otočila hlavu, pozrela na mňa a smutné sa usmiala.
"Áno. Keď som mala tri, mama zomrela. Malá vrodenú chorobu a plno predpísaných liekov no kvôli tomu, že čakala nás troch, nemohla ich brať. No teda nechcela. Doktori jej hovorili, že môže ale ona nás nechcela ohroziť. A tak sa za nás obetovala." Mykla plecami a jedna slzička jej stiekla dole lícom. Zotrela som jej slzu a objala som ju. Objatie mi vrátila.
"No a teraz späť k nám trom." Zasmiala sa, poutierala slzy a opäť sa oprela o čelo postele.
"Nico je celý ocko, ja celá mamka a Nathaniel...ten je adoptovaný." Začala sa rehotať na celú izbu a úprimne, nechápala som prečo. Ale aj tak som sa zasmiala. Malá až príliš nákazlivý smiech.

"Robím si srandu. Nathan je jediný ktorý sa podobá aj na otca aj na mamu. Aj v správaní aj vo výzore." Žmurkla na mňa, no hneď jej ten šťastný výraz zmizol.
"Vieš, mama hovorila, že sme jej traja anjeli. Keďže je Nico prvorodený a zdedí celý kartel, mama ho volala Anjelik smrti. Vždy sa na tom smiali. A Nico bol vždy urazený. Ja som bola Anjelik radosti, pretože som sa na ňu tak podobala a Nathan bol jej Anjelik šibalstva lebo stále robil chujoviny." Smutne sa zasmiala a pokračovala.
"Po jej smrti nás tak otec už nikdy nenazval. A to sme pritom vedeli ako veľmi sa mu tie prezývky páčia." Zamračila sa a duchom bola niekde v tých rokoch, kde žila ešte jej mama.