Mafia

3. Kapitola

"Dan?" Sánka mi padla až niekde na stôl. "Čo ty tu..."
"Odpovedaj Angela!" Nenechal ma dohovoriť a zase na mňa začal kričať.
"Upokoj sa! Nevidím ťa štyri roky a keď sa konečne uráčiš prísť tak po mne zjapeš?! A ty si hovoríš brat?!"
Je to tak. Vo dverách stal môj brat, ktorého som nevidela už prekliate štyri roky!!
"Nehraj sa na ublížené malé dievčatko, dobre viem čoho si schopná! A teraz mi odpovedz!"

Ako môže vedieť čoho som schopná? Veď ma nevidel štyri roky. Akonáhle dovŕšil osemnásť už ho nebolo a mne ostali iba oči pre plač. Mama mi zomrela, keď som mala 5 a potom ešte i brat? Nenávidela som ho za to. Hovoril mi, že ma ľúbi a bude ma chrániť a potom má aj tak opustil.

Možno musel odísť aby ťa ochránil.
Ty mlč!
Zahriakla som svoje podvedomie a ďalej sa venovala bratovi.
"Nechápem o čom tu hovoríš!" Začala som zvyšovať hlas aj ja.
"Ten sklad! Čo to ma akože znamenať? Myslíš si, že môžeš len tak prísť a pozabíjať polovicu Danielsových mužov?!" Tak o to tu šlo.
"Nie som debil. Ja som to nespravila." Povedala som už menej podráždeným hlasom.

Tresol dverami a rýchlou chôdzou sa dostal až ku mne. Začínala som sa báť na nedala som to nijako na javo.
"Nerob zo mňa vola!" Bol odo mňa možno meter a mohla som dokonalo vidieť ten hnev v jeho hnedých očiach. Teraz ich skôr mal čierne. Mal oči také tmavé, že sa nedala rozlíšiť hnedá od čiernej.
"Prestaň po mne zjapať!"
"Ako sa to so mnou rozprávaš? Som tvoj starší brat a budeš ma počúvať!"
"A kde si bol štyri roky braček? Zabudol si, že máš mladšiu sestru?!" Do očí sa mi nahrnuli slzy. Nie! Nemôžem plakať...už nie.

Zaklipkala som očami a zhlboka som dýchala. Dan nevedel čo má povedať. Zrazu ten všetok hnev v jeho očiach zmizol. Bolo vidno, že mu to je ľúto.
"Ja.."
"Všetko v poriadku Angie? Maya ma upozornila na hádku v tvojej kancelárii tak som radšej prišiel."
Dan nestihol dopovedať lebo do miestnosti vtrhol Ian.
"Áno iste len som...to je jedno. Nič sa nedeje. Môžeš odísť."
Ian prikývol a odišiel. Znova som sa pozrela na Dana. Ani trošku sa nezmenil. Je vysoký približne ako otec. Má gaštanovo hnedé vlasy, výrazne kosti sánky a dokonalé oči. Presne také isté ako ja. Hnedé niekedy až dokonca čierne. Až teraz som si všimla ako mu oblek obopína svaly na rukách. Mal na sebe modrý oblek s vestou a modrou kravatou. Trochu som sa pousmiala. Vždy mal rád modrú.
"Pozri Angie nechcel som tu vtrhnúť ako taký šialenec ale keď som sa to dozevedel...nemohol som to nechať len tak. Vážne si to nespravila?" V jeho hlase sa zračil pokoj a uvoľnenosť. Prešiel popri stole a sadol si do kresla oproti mne.
"Nie som tupá Dan. Áno som mladá ale nie sprostá. Viem, že by to bolo hrozné." Mierne som sa na neho usmiala. Úsmev mi opätoval.
"Ja viem. Ja len...proste...prepáč mi to Angie." Poslednú vetu mi akoby zašepkal. Sklonil hlavu a pozeral sa niekde na koberec.
"To je v poriadku." Usmiala som sa ešte viac.
"Nie, nie je. Opustil som ťa. A to som robiť nemal."
No to si teda určite nemal!
Hovorím ti mlč!

Zatiaľ čo ja som sa snažila umlčať moje podvedomie, Dan vstal, prišiel ku mne, vytiahol ma zo stoličky a silno má objal. Objala som ho okolo krku a pritlačila nás čo najpevnejšie k sebe. Štyri roky sú predsa štyri roky. Odtiahol sa v pravej chvíli lebo som už nemohla dýchať z jeho pevného zovretia a usmial sa na mňa. Potom si ma premeral očami a šibalsky sa uškrnul.
"Zdá sa mi to alebo si čoraz menšia?" Začal sa smiať.
"Hajzel!" Buchla som ho medzi rebrá a začala som sa smiať tiež.
Mal pravdu. Mám iba 165 centimetrov a Dan? Veď ten je o dobrých dvadsať centimetrov vyšší!
No čo? Aspoň si hnusná malá potvora.
V tomto som so svojim podvedomim súhlasila.
"Ehm...nerada ruším ale...oboch vás volá pán Montenegro."

Okamžite sme sa obaja prestali smiať a pomaly sme vychádzali z kancelárie. Otec mal svoju maličku izbietku/kanceláriu až na úplne hornom poschodí našej firmy.
"Tak to je riadne v..."
"Presne tam drahý braček."

Trošku dlhšia kapitola. Budem rada za každý koment a vote.❤❤