Holiday With Stepbrother [H.S]

*24*

„Nie"potichu povedal a sklonil hlavu „vyriešili by sme to spolu"dodal. Po tomto som už nedokázala zadržiavať slzy a musela som ich vypustiť.

„Ja už na to chcem zabudnúť"uplakaným hlasom som sa snažila hovoriť normálne. Sledoval moju slzu, ktorá mi stiekla po spánku a stratila sa vo vlasoch.

„Chcem ti pomôcť, Shirley. Myslím to vážne. Viem, teda neviem, ale rád by som vedel akej chyby som sa dopustil za tento trest, ktorý na mňa zaslali odtiaľ hore."

„Pomohol si mi dosť, ďakujem"ďakovne som sa usmiala.

„Dovoľ mi, aby som aspoň nachvíľku cítil tú istú bolesť ako ty"svojími lesklými očami mi zazrel do tých mojich. Myslel to vážne. Jeho výraz a oči hovorili za všetko. Nespoznávam tohto Harryho. Kto to je a čo spravil s Harrym, ktorého som z duše nenávidela?

„Ako? Ako ti to mám dovoliť?"chcela som sa ponoriť do jeho očí, ale nedalo sa. Boli zavreté na sto kľúčov.

„Prežívať s tebou bolesť, ktorú cítiš, no ja ju len vidím"Harry bol plný citov a nie len prázdnych slov. Myslím, že bol odhodlaný a pevne rozhodnutý.

„Ako vieš, že ma niečo bolí?"

„Tvoj hlas, oči a správanie hovoria za teba"kútikom sa usmial. Musela som sa zasmiať aj ja, ale na mne to vyzeralo ako nepodarená grimasa namiesto jeho dokonalého úsmevu. Všetko na ňom som vnímala inak.

„Ďakujem"zašepkala som zlomeným hlasom.

„Ešte nieje za čo"usmial sa a postavil sa z postele. „Idem, ale vrátim sa"

Po jeho odchode som pozerala do stropu. Neviem, čo ma na ňom zaujalo, ale uspával ma. Bola som z Harryho správania zmätená a zároveň aj rada. Zatvorila som oči a už som ich nechala zatvorené. Prázdnota snov ma pohltila do svojej ríše, v ktorej mi už nemala čo ponúknuť.

Harry's POV

Otvoril som dvere svojej izby a pomaly do nej vošiel, lebo som si všimol, že Shirley zaspala. Naspäť som privrel dvere a pomaly si sadol na kraj postele. Pozrel som sa na tanier s lievancami a mierne som sa zamračil. Nič nejedla. Nehovoril som len tak do vetra. Naozaj som jej chcel pomôcť a vedieť akú bolesť prežíva. Chcem vedieť za čo ma Boh potrestal. Trest, ktorý polieva moje srdce benzínom a potom škrtne zápalkou a ono sa zapáli a horí. Trest v ktorom cítim ľútosť a obviňujem sa. Keď vidím, ako Shirley trpí a hlavne keď viem, že je to utrpenie spôsobené mnou. Nepociťule len fyzickú bolesť, ale aj psychyckú. Len teraz si začínam uvedomovať aký som hajzel. Pohľadom upreným na jej uplakanú spiacu tvár som si zničujúco vydýchol. To ja som jej spôsobil slzy. Mal som pocit viny. Strata dieťaťa ma dokázala tak zmeniť, že sa sám nespoznávam. Nechcel som si zničiť život, ale keď som sa zamyslel, tak som zistil, že by som mal pre čo žiť a mal by som zmysel života. No keď viem, že moje dieťa je mŕtve, tak sa mi chce plakať. Bol by to kúsok zo mňa a zo Shirley. Rodičia by nás vydedili, ale vždy by tu bol ten zmysel života. Usmial som sa, keď Shirley pokrčila v spánku nosom. Nemal som ju rád, ale teraz je to iné. Pomaly a jemne som sa dotkol jej rozhorúčaveného líca a následne jej odhrnul vlasy. Nahol som sa k nej.

„Som pri tebe"zašepkal som a pobozkal ju na čelo. Usmial som sa, ale úsmev mi opadol, keď som počul klopanie na dvere. Zodvihol som sa a išiel som sa pozrieť, kto ma otravuje.

„Ideme do Nando's!"skríkol Niall hneď, ako som otvoril dvere. Zabil som ho pohľadom a prst som si priložil na ústa. Nechápavo na mňa čumel, tak som hlavou kývol na posteľ.

„Čo tu robí?"pošepky sa opýtal a vstúpil dnu.

„Bolo jej zle a zaspala u mňa, keď sme sa zhovárali"dopovedala som svoje klamstvo a niekto mi zas zaklopal na dvere. Čo majú deň klopacich dverí? Pohľad som hodil na Niala a on perami naznačil Louis. Otvoril som dvere a Louis chcel niečo povedať, ale zastavil som ho rukou. Vstúpil dnu a na pozrel sa raz na posteľ raz na mňa. Niall sa roztočil na stoličke a hádzal si loptičku. Pokrútil som nad ním hlavu a pozrel sa na zmäteného Louisa.

„Neboj sa. Bolo jej smutno, tak sa rozprávať a zaspala."vysvetlil som mu. Prikývol a pristúpil k posteli bližšie. Usmial sa na ňu a sadol si vedľa nej. Chcel som namietať, ale radšej som bol ticho a sadol si na pohovku, kde som dnes aj spal. Netušil som však, že budem svedkom Louisovho vyznania lásky počas jej spania. Miestami som mal pocit, že ho vyhodím z izby, aby som ho mohol prefackať a potom sa na ňom schuti zasmiať. Už som toho mal dosť, tak som sa postavil a šiel za ním.

„Nechaj ju spať, je chorá a nechcem, aby sa zobudila, lebo mala veľké bolesti"pomaly som mu povedal.

„Odkedy ti na nej tak záleží?"opýtal sa s grimasou na tvári.

„Odkedy je to moja sestra"moje vnútro však kričalo niečo iné, ako slovo sestra, ale vysloviť to slovo som sa neodhodlal.

Takže túyto časť chcem venovať pre jedného výnimočného človeka EliskaBlaha ďakujem za cover..Je úžasný a aj ty si úžasná..

All you love 💜💜