Holiday With Stepbrother [H.S]

*24*

Shirley's POV

Ráno som sa zobudila na nepríjemný zvuk budíka. Nespokojne som otvorila oči a hneď, ako som si uvedomila, že niesom vo svojej izbe, tak som sa rýchlo posadila. To som asi robiť nemala. Pichlo ma v brušku a ja som si pomaly uvedomila, čo sa stalo. Opatrne som nohy spustila z posteľe aj keď to strašne bolelo chcela som sa postaviť. Budík zazvonil znovu. Očami som trielila po izbe, aby som ho našla, ale namiesto toho som zbadala Harryho kučeravú hlavu vysiacu z pohovky oproti posteli. Vlasy mu padali do tváre a pravidelne sa mu nadvihovala hruď. Zničujúco som si povzdychla a silu zapojila do nevládnych nôh. Pokúsila som sa postaviť, ale strašne to bolelo. Budík znova začal zvoniť. Kde je tá otrasná vec, aby som ju roztrieskala o zem?! Harry odrazu vyskočil z postele a výstražne sa poobzeral po izbe. Zahanbene som sklonila hlavu, lebo bol len v boxerkách, ktoré boli mierne stiahnuté.

„Len si ľahni"prehovoril rozospatým hlásom.

„Ja chcem ísť do svojej izby"potichu som prehovorila a snažila sa postaviť. Aj sa mi podarilo, ale spadla som späť na zadok. Sykla som od bolesti. Rýchlosťou blesku priletel ku mne.

„Okamžite si ľahni"rozkázal mi a ukázal na posteľ. Počúvla som a pomaly si ľahla. Prikryl ma a ja som mu nebola schopná poďakovať ba sa na neho ani pozrieť. Vypol ten hrozný budík, ktorý už po štvrtý krát vyzváňal. Obliekol sa do teplákov a bieleho trička. Len jedným okom som ho sledovala. Pri odchode sa na mňa pozrel a upokojujúco sa usmial.

„Idem ti vyčistiť posteľ a potom ti prinesiem niečo pod zub"odišiel. Bola som úplne zmätená. Ruky som si položila na bruško a už to prišlo. Prečo mi vzali moje bábätko? Sama sebe som si kládla otázky počas toho, ako mi vyleteli slzy. Chcela som ho aj napriek problémom, aké by som narobila. Dokázala by som sa o ňho postarať aj sama, ale niekto to chcel inak. Nevedela som, že lieky dokážu ublížiť malému, no aj tak sa budem obviňovať z jeho smrti. Cítim sa byť taká neúplná a sama. Ja viem, mám Daisy, Louisa a matku, ale s nimi sa nemôžem porozprávať o tom, čo ma trápi. Mám chuť sa vyrozprávať, posťažovať a vyplakať, ale komu, keď nemám nikoho komu by som sa s tým mohla zdôveriť. Ostáva mi len ticho trpieť a nasadiť masku. Nikdy som nenosila masky, ale teraz budem musieť. Budem sa musieť naučiť žiť s maskami. Schúlila som sa do kĺbka a plakala. Nemala som navýber. Išlo to samo. Tupá bolesť tentoraz nie fyzická, ale psychická si ma vzala do rúk a ovládala ma. Perinu som si vytiahla až k nosu a trhavým dychom sa nadýchla Harryho vône. Voňala presne, ako on. Predstavila som si malého chlapčeka podobnému Harrymu. Vyzeral by rozkošne, ako on. Najťažšia slza mi vypadla pri spomienke na noc, ktorú sme spolu s Harrym strávili. Nič by sa nestalo keby sme sa vtedy neopili. Slzy som si rychlo zotrela a emócie potlačila niekde dozadu za seba, keď som počula vrzgot otvárajúcich sa dverí.

„Ahm..ahm"odkašľal si tesne pri posteli. „Tu máš raňajky"položil ich na svoj nočný stolík a znova bol fuč. Pomaly som sa otočila a hneď ma oviala vôňa lievancov a mätového čaju od matky. Na nič som nemala chuť. Pálivú bolesť v hrdle z plakania som zapila teplým čajom a naspäť som sa zababušila do Harryho vône. Ostala som v jednej polohe s otvorenými očkami pohľadom zarytým na gitaru opretú o stenu. Hrávala som na gitaru, keď otec žil, ale roztrieskala som ju a vyhodila von oknom. Zatúžila som prstami prechádzať po strunách gitari. Dvere jeho izby sa znovu otvorili. Obišiel posteľ a sadol si na kraj postele otočený chrbtom. Bol ticho až napokon nabral odvahu.

„Viem, ako sa cítiš"prehovoril akoby cítil presne, to čo ja. Omyl.

„Hovno vieš ako sa ja cítim"nehovorila som s hnevom, len tak normálne. Oči sa mi znova plnili slzami.

„Shirley pozri, keby si mi to povedala.."otočil sa smerom ku mne so psím ksichtom.

„Čo? Čo keby som ti to povedala? Poslal by si ma na potrat?"ako som už spomenula nebol tam žiadny hnev.