Little Too Much // Shawn Mendes FF

Kapitola 8.

Hrdzavá hojdačka pri každom pohybe nepríjemne vŕzga. Zo školy som odišla skôr, alebo ušla. Partička dievčat ma napadla za to, že trávim čas s Timom. Boli v prevahe takže som získala pár nových modrín a rán. V hlave sa mi stále dookola prehrávala spomienka na včerajšok. Timothy ma pozná za tých pár týždňov lepšie než ktokoľvek iný. Prsty zaháknem za lem pravého rukávu a ťahám ho smerom nahor. Moje krvavé ozdoby ešte nezmizli. Nikdy nezmiznú. Počúvla som matku a vykonala rituál. Urobila som to tajne, pretože viem, že by sa to Timovi nepáčilo. Bála som sa, že keď sa to matka dozvie tak vybuchne. Radšej som ju poslúchla. Aspoň pre istotu. Predsa len, jedna rana navyše ma nezabije. Postavím sa z hojdačky a nasadnem do preplneného autobusu, ktorý práve prišiel. Spolu s vačšinou vysokoškolákov vystúpim na tretej zastávke pri NU. Ale narozdiel od nich, ja idem do malej kaviarne vedľa univerzity. Veľa ľudí tam nechodí, pretože je schovaná medzi stromami s takmer neviditeľná. Zvykla som sem chodiť s otcom keď som bola menšia.
,,Anna !" privíta ma príjemný ženský hlas len čo prekročím prah. Staršia pani s úsmevom na tvári sa ku mne rúti ako uragán. Ani sa nestihnem spamätať a už ma stíska v pevnom objatí.
,,Ahoj Donna," poviem. Odtiahne sa odo mňa a neveriacky si ma prezerá. Niet sa čomu čudovať naposledy ma videla keď som bola ešte malá. Keď ešte otec žil.
,,Srdiečko, nevidela som ťa celú večnosť ! Pozrime sa ako si vyrástla, je z teba hotová mladá dáma" Jej úsmev je nákazlivý. Donna bola vždy žena plná elánu, rozdávajúca dobrú energiu. Vrásky okolo jej očí sa prehĺbili a vlasy má kratšie než predtým. Ale stále je to tá istá Donna.
,,Poď musím, ťa všetkým ukázať !" ťahá ma naprieč celou kaviarňou. Pár ľudí sa začne divne obzerať a tak radšej skloním hlavu dolu a vyhýbam sa ich pohľadom. Zastavíme pred úzkymi dverami. V ich presnom strede je nápis ZAMESTNANCI. Donna rezko otvorí dvere a vťiahne ma dnu. Niekoľko ľudí sedí na barových stoličkách a na gauči.
,,Pozrite koho Vám nesiem !" zasmeje sa Donna. Pravačkou na šťuchne medzi lopatky a popostrčí smerom k ostatným.
,,Anna ?" prekvapený hlas ma prinúti odtrhnúť zrak od zeme. Sú takí ako si ich pamätám. Upratovač Hank, pekárka Maggie, a Donnina dcéra Lillien.
,,Ahojte," šepnem nesmelo. Všetci traja sa nahromadia okolo mňa a začnú ma objímať.
,,Chýbala si nám zlatíčko," povie Lillien so smutným úsmevom na tvári.
,,Aj vy mne," šepkám.
,,Prečo, si nás neprišla pozrieť ?"
,,Bože Hank, nepýtaj sa takú sprostosť dobre vieš aká Daphne je," štekne Maggie. Hank prikývne a už sa viac na nič nepýta.
,,My máme návštevu ?" ozve sa mne neznámy hlas. Mladý chlapec asi v mojom veku príde do miestnosti s dvoma bedničkami pečiva.
,,Michael, toto je Anna," predstaví ma Donna. Nemôžem si pomôcť, ale táto situácia je pre mňa mierne trápna.
,,Á, tak ty si tá legendárna Anna," Michael vyčarí jeden z tých typických amerických úsmevov. Prikývnem. Žmolím látku hrubého svetra a vyhýbam sa jeho pohľadu. Nemám rada nových ľudí. Natiahne ku mne ruku so slovami : ,,Teší ma, ja som Michael" Chlapcové gesto ma prekvapí. Väčšina cudzích ľudí ma ignoruje, alebo mi nevenuje priveľkú pozornosť. Podám mu svoju ruku. Oproti tej jeho je príliš malá, bledá a krehká.
,,Anna" poviem, a zrazu je vlastné meno pre mňa cudzie.
,,Anna, miláčik utekaj si sadnúť do kaviarne a ja ti prinesiem niečo pod zub, dobre ?" Donna sa objaví po mojom boku a rukou ma posúri ku dverám. Rozlúčim sa s ostatnými vrátane Michela a opúšťam sektor pre zamestnancov. Ľudia v kaviarni mi tentokrát nevenujú žiadnu pozornosť. Posadím sa ku oknu s výhľadom na ulicu. Kaviareň krásne vonia po perníkoch a káve. Milujem tú vôňu. Zo svojej malej tašky vytiahnem denník. Zvykla som si do neho písať, keď otec zomrel. Pomáhalo mi to. A teraz potrebujem aspoň ma chvíľu vypnúť. Zoberiem do rúk pero a začnem.

27. februára 2016
Ako sa to vraví ? Stará láska nehrdzavie ? Tá moja určite nie. Láska k tomuto miestu vo mne znova rozkvitla. Opäť vidím Donnin úsmev, Maggiene zákusky a Hankové vtipy, ktoré vôbec nie sú vtipné. Sú ako mojá druhá rodina. Vlastne po tom, čo otec umrel, sú moja JEDINÁ rodina. Dnešnú bitku v škole neberiem na ťažkú váhu. Som na bolesť zvyknutá, ale bojím sa či sa niečo nestalo Timothymu. Nezniesla by som ak by kvôli mne trpel. On nie...

Potom, čo dojem koláč, ktorý mi Donna doniesla som sa postavila na odchod. Sľúbila som, že sa určite ešte zastavím a že ma budú vídať častejšie. Už dvadsať minút stojím pred zastávkou pri Univerzite a čakám na autobus, ktorý stále neprichádza. Vytiahnem z vrecka mobil. Mam 3 nové správy a 2 zmeškané hovory. Prvá správa je od matky.

Matka : Rituál.

Jednoduché, neprekvapujúce.

Timothy : Kde si ?
Timothy : Anna, no tak čo sa stalo? Si v poriadku ?

Nemôžem si pomôcť, ale úsmev sa na mojej tvári objaví len čo si prečítam zvyšné dve správy. Obidva hovory sú od Tima. Vytočím jeho číslo a čakám.

,,Anna ?"
,,Tim," šepnem. Značne si vydýchne.
,,Preboha, kde si ? Vieš ako som sa o teba bál ?!" zvýši hlas. Bál sa o mňa.
,,Som v poriadku neboj. Bola som navštíviť starých známych"
,,Kde si ?" zopakuje otázku. Viem si predstaviť ako krčí obočie, až pokial sa mu nad ním nevytvorí mala vráska.
,,Pri NU" poviem.
,,Hneď som tam," mumle.
,,Ale..." a zavesí. Tak dobre. Niečo mi hovorí, že nemá dobrú náladu.

•••

Zajtra sa vráti. Mám už iba jeden deň pokoja. Plánujem ísť znova do kaviarne, ale nie som si celkom istá, či je to dobrý nápad. Tim nebol mojim malým výletom dvakrát nadšený. Ale po tom, čo som mu vysvetlila ako sa veci majú sa trochu upokojil. Práve teraz sedím v kuchyni za barovým pultom. Timothy je v kúpeľni. Odmieta ma tu nechať samú. Je to od neho milé, ale ja nie som zvyknutá na niečiu spoločnosť. Najradšej som sama. Keď som s niekým, nikdy neviem ako sa mám správať, alebo nadviazať konverzáciu. Jednou rukou objímam horúcu šálku s čajom. Rukávy huňatého svetru si sťahujem stále nadol. Jeho drsná látka ma všade škriabe a na niektorých miestach sa začína párať. Jeho sivá farba bledne. Na mojom malom tele visí ako mech. Niet sa čomu čudovať, kedže sveter nie je môj. Patril otcovi. Je to jedna z mála vecí, ktorá mi po ňom ostala.

,,Si v pohode ?"ozve sa za mnou Timov hlas. Otočím sa a moje oči sa v šoku rozšíria. Timothy stojí predo mnou iba v teplákoch s uterákom okolo krku. Z mokrých vlasov mu kvapká voda na jeho široké ramená a hrudný kôš.

,,Je mi fajn," šepnem. Môj hlas je zastretý a chrapľavý. Ani z ďaleka nie je taký ako zvyčajne. Timothy sa uškrnie a ja sa zahanbene otáčam naspäť ku svojmu čaju. Zrak upieram na tmavohnedú dosku pultu. Začujem kroky smerujúce ku mňe. Dve veľké paže ma objímu okolo pliec a privinú k sebe. Zacítim zmes kolínskej a mäty. Timothy mi fúkne teplý dych na krk, kde mi okamžite naskočí husia koža. Užívam si jeho tlkot srdca na mojich lopatkách a jeho ostrú sánku na mojom krku. Zbožne sa nadýchnem. Snažím sa zapamätať si tento moment a navždy si ho vryť do pamäti.