Really, Potter?! {Harry Potter, next generation}

17. kapitola-Nákupy s mamou

„Wolfie?"

„Tu som."

Cez záves mi prestrčila dlhé tyrkysové šaty. Rýchlo som si ich obliekla. Keď som sa videla v zrkadle, neverila som, že som to naozaj ja. Je pravda, že šaty robia človeka. Cítila som sa ako princezná. Látku akoby očaroval samotný ľad. Vzadu boli dlhé po zem, vpredu mi siahali po kolená. Boli bez ramienok so srdcovým výstrihom, v páse strieborný opasok.

„Dobrotivý Dumbledore, Wolfie! Vyzeráš nádherne!" vydýchala mama, keď ma zbadala.

„Sú prekrásne, mami," objala som ju.

„A ty si si aké vybrala?" zaujímala som sa.

„Mám ich tu odložené. Vezmeme ich, keď pôjdeme zaplatiť tie tvoje," prefíkane žmurkla.

„To ani náhodou! Ja ťa chcem v tých šatách vidieť teraz!" Strkala som ju do kabínky. V tých magických šatách som šla za predavačkou k pultu.

„Poprosím vás, máte tu uložené šaty na meno Astoria Malfoyová? Je to moja mama," požiadala som ju. Predavačka sa, vďakamerlinovi, príliš nevypytovala a šaty mi podala. Poďakovala som sa a utekala naspäť.

„Sú to ony?"

„Áno," ozvalo sa z kabínky. Obzerala som sa v zrkadle, keď mama odhrnula záves. Spadla mi sánka.

„Vyzeráš úžasne," vydýchla som.

Mama sa začervenala. Mala na sebe fialové šaty úzke šaty s dlhým rukávom, ktoré jej obopínali telo a zvýrazňovali jej dokonalú postavu.

„Keď ťa otec v tomto uvidí, spadne na zadok!" uškrnula som sa.

„Wolfie!" vypískla mama a zahnala sa po mne šálom. Uhla som sa a vyprskla do smiechu. Po niekoľkých kontrolách v zrkadle sme zaliezli obe do kabínok, prezliekli sa a utekali zaplatiť. Už sme boli na odchode, keď nás zastavila jedna žena.

„Astoria, teba som nevidela večnosť!"

„Ginny!" srdečne pozdravila mama Ginny Potterovú.

„Ahoj, Wolfie!" usmiala sa na mňa jej dcéra.

„Ahoj, Lily."

Naše mamy sa dali do rozhovoru, a tak sme začali kecať aj ja s Lily. Vyšli sme do chladu, pretože sme blokovali dvere a nechceli sme zbytočne rozčuľovať čarodejníkov, ktorí mali záujem dostať sa do obchodu. Bavili sme sa hlavne o tom večierku a Lily mi s nadšením opisovala svoje červené šaty.

Rozlúčili sme sa až o hodnú chvíľu.

„Ešte nejaké tie topánky, doplnky a samozrejme masku," žmurkla na mňa mama, keď sme pokračovali ulicou a ja som mohla len súhlasiť.

Verte alebo nie, ale to nakupovanie bolo poriadne únavné. No, bolo mi to jedno. Konečne som mala možnosť stráviť čas s mamou. Porozprávať sa s ňou. Ani si nepamätám, kedy sme mali mali dievčenský rozhovor. Na obed sme zašli do jednej reštaurácie a kým sme čakali na jedlo, mama načala ďalšiu tému.

„A čo ty a Jason?"

Áno, hoci nebola často doma, hneď ako som sa dala do kopy s Jasonom, som jej písala a raz sme ho spolu rozoberali. Ale len raz. A to bolo to ružové zamilované obdobie, kedy na oblohe nebolo ani mráčika a všetko bolo farebné a dokonalé.

„Úprimne, mami, zdá sa mi, že to akosi padá," pripustila som a pohrávala som sa s hrnčekom horúcej čokolády.

„Prečo, myslíš?" uprela mama na mňa svoj zrak.