Really, Potter?! {Harry Potter, next generation}

14. kapitola-Keď myšlienky voľne utekajú a slzy tečú

James

Na ten vražedný pohľad, ktorým Malfoyová obdarila Adamsa, tak rýchlo nezabudnem. Skutočne to vyzeralo, akoby už po ňom mala aj bez prútika skočiť a roztrhať ho. To by mi nejako neprekážalo. Adams je idiot. A to nehovorím len preto, že tá jeho sestra si nedá pokoj.

Ale čo ma viac zarazilo, bolo to, že Jason Moon tam s Malfoyovou nebol. Keď som s Jackom dorazil, sedela s Fredom. Lenže on šiel sám len niekoľko minút pred nami. Žeby Malfoyová bránila Kate sama? Ale v Medových labkách bola s Moonom. Možno sa pohádali alebo čo. A mne to vlastne môže byť aj jedno.

Som rád, že Malfoyová je teraz zo mňa nervózna. Je opatrná a dáva si veľký pozor. Je neistá. Neistota. To je moja pomsta. Teda aspoň jej začiatok. Viem, nie je to nič moc, ale tak nebudem zas taký zlý. Navyše stačí mi, ako si ma podozrievavo premeriava vždy keď prejdem okolo. 

V tom Rokville to bolo fajn. Pravdepodobne postrčil dvoch zaľúbencov a Malfoyová to teraz dorazila. Prajem im to vážne. Už skôr som si všimol, ako Fred po Kate pokukuje, ale nikdy sa nejako nerozprávali. A v Rokville? Nie som slepý. Všimol som si, tú ich reakciu u Troch metiel. Dnes to bolo ešte lepšie. Ryšavý princ zachraňuje svoju princeznú. 

Ľahol som si do postele a nechal myšlienky voľne utekať hlavou. Uvažoval som nad všetkým možným. Asi hlavne nad tým, čo budem robiť po Rokforte. Najviac ma láka pracovať ako auror. Rovnako ako otec a dedo. Naháňal by som čarodejníkov, ktorí ubližujú, či dokonca zabíjajú. Chránil by som tých, čo sú bezbranný. Tých, čo ma potrebujú. Chcel by som zachraňovať a bojovať proti zlu.

Kedysi som túžil stať sa profesionálnym hráčom metlobalu, ale postupne to upadlo. Nie, že by ma metlobal omrzel, ale skrátka vždy ma fascinovali aurori.

Niekoľkokrát som sa snažil otcovi pomôcť pri jeho prípadoch, dokonca som raz cez prázdniny šiel za ním až na Ministerstvo. Pod neviditeľným plášťom. Žiaľ, som naň stúpil a zošuchol sa zo mňa, pričom som sa potkol a spadol na nos za otcom. Ten sa tak prudko otočil a už na mňa mieril prútikom. Keď zistil, že som to ja, sklopil prútik a pomohol mi na nohy, pričom som dostal riadne po hlave. Okrem toho mi stihol vynadať a naštvane ma odvliekol domov, kde ma už vystrašene čakala mama. Keď ma vyobjímala a strach z nej opadol, začala mi pre zmenu nadávať ona, pričom mi zakázala na celé leto, čo i len dotknúť sa sa metly.

To bolo kruté.

Bol som na nich naštvaný. Chcem som len pomôcť a miesto pochvaly som dostal trest. Vtedy som mal, myslím, len nastúpiť do tretieho ročníka. Odmietal som vyliezť z izby. Trucoval som. Sranda, čo? Ale vtedy som sa cítil zradený. Teraz sa nad tým len zasmejem. Aj keď som sa zamkol, otcovi stačilo len prútikom zamieriť na dvere a povedať: Alohomora a už stál v mojej izbe.

Bránil som sa, že s ním nechcem a ani nebudem hovoriť. Dokonca som chcel utiecť z izby, ale skúste utiecť z nejakej miestnosti, ktorú s vami zdieľa Harry Potter! Nemožné. 

Schmatol ma a čupol si ku mne. Začal sa so mnou prvýkrát rozprávať o svojej práci. Vravel mi, že nebol ani tak na mňa naštvaný, ako to, že sa zľakol a bol vystrašený. Práca aurora je veľmi nebezpečná a zložitá. Vravel mi, že ma nechce stratiť pri jednom z bojov a je rád, že ma objavil ešte na Ministerstve. Vraj som ešte malý na také súboje. Nie je to ako v škole. Aj keď som nechcel, pochopil som to.

Mama často vravela, že to kvôli otcovi som taký zvedavý a odhodlaný. Často si zo mňa s otcom uťahovali, že keby ma pomenovali inak, tak sa aj tak chovám.