Krvácame Rovnako (Galileove mesiace I.)

XV.

Yaren vyšiel z jeho a Arylinej izby a pribuchol dvere. Oprel sa o stenu vedľa nich a zatvoril oči. Bolo krátko pred polnocou. Aryl zaspala pred niekoľkými hodinami, no on akosi nedokázal upokojiť svoje rozbúrené myšlienky. Celé jeho vnútro zachvátil oheň v podobe hnevu, ktorý sa rozžiaril v momente, ako sa dozvedel, čo sa stalo. A planul doteraz. Plamene oblizovali jeho dušu a on ich nedokázal zastaviť.

Zaťal päste, až sa mu nechty zaryli do dlaní.

„Zaspala?"

Trhol sa, povolil päste a pomaly otvoril oči. Až v tej chvíli si uvedomil, že ich mal plné sĺz, a tak zažmurkal.

„Á... Áno," odvetil Adonovi, ktorý stál ako tieň na chodbe pri schodoch, ruky prekrížené za chrbtom.

Adon prikývol. Yaren odvrátil zrak a uprel ho do okna, ktoré sa nachádzalo na konci chodby.

Chcel kričať. Chcel niečo rozbiť. Chcel spraviť čokoľvek, len aby pomstil Aryl. Ale zároveň vedel, že pomstou by nič nevyriešil.

V ich dobe mali všetci rovnaké postavenie, nezáležalo na pohlaví. Preňho to tak bolo odjakživa a nikdy by ani nepomyslel na to, že by sa bytosti mohli k sebe chovať inak ako s rešpektom. No pravdou bolo, že i v tridsiatom storočí sa sem-tam našli takí, ktorí si dovolili vulgárnosti, či nenávistné prejavy, no boli za to ihneď potrestaní. Tu to nikto neriešil.

„Yaren?" hlesol Adon a spravil k nemu dva opatrné kroky.

Oslovený pokrútil hlavou, akoby ani nevnímal jeho prítomnosť.

„Vieš...," začal Yaren, „s Aryl sme ako jedno. Polovice jedného celku, ktoré..." Znova pokrútil hlavou.

„Rozumiem," šepol Adon s ľútosťou v hlase.

Yaren sa naňho krátko zahľadel, no vzápätí si prudko vydýchol a vložil si tvár do dlaní. Prsty mal mokré od sĺz, ktoré nedokázal zastaviť.

Sme polovice jedného celku, ktoré cítia bolesť toho druhého, akoby to bola ich vlastná, chcel povedať. No nemal na to síl – nemal síl na nič.

V tej chvíli zacítil dotyk. V prvej sekunde neistý, no v druhej rozhodný. V tej ďalšej sa ocitol v objatí. Prekvapene odtiahol vlastné ruky od tváre a zistil, že je to práve Adon, ktorý ho mlčky zovrel a oprel si tvár o jeho rameno.

Yaren ani Adon nevedeli, koľko času prešlo, odkedy si obaja spojili ruky okolo pásu toho druhého.

Yaren ani Adon nevedeli, koľko času prešlo, odkedy našli v sebe útechu.

Yaren ani Adon nevedeli, koľko času prešlo, odkedy pocítili niečo, čo dávno ani jeden z nich v cudzom človeku necítil – bezpečie.

Pravdou však bolo, že už si dávno neboli cudzí.

Keď sa od seba napokon odtiahli, na moment, na jeden nečakaný moment, sa zahľadeli do očí toho druhého. Oči farby horkej čokolády a oči farby snehu sa spojili. No netrvalo to dlho. Adon sa odvrátil, zažmurkal a odkráčal do svojej izby.

Pomaly rozlepila oči. Trvalo jej niekoľko sekúnd, než si uvedomila, kde sa nachádzala. Videla bielu tapetu na strope, ktorá sa na niektorých miestach olupovala. Zrakom pomaly hladila steny miestnosti, až sa napokon zastavila na postave muža, ktorý stál pri okne, bokom k nej. Ramená mal úzke, telo štíhle, no napriek tomu jeho postava pôsobila silne. Možno to bolo z jeho postoja, možno z niečoho iného, to nevedela. No vo chvíli, keď si uvedomila, že to bol jej najlepší priateľ, vrátili sa jej spomienky na predošlý deň. Mala pocit, akoby jej neviditeľná ruka stláčala srdce, neochotná ho pustiť. Trasľavo sa nadýchla.