Krvácame Rovnako (Galileove mesiace I.)

IX.

Deň bol slnečný, no nebol horúci. Keď Aryl vystúpila na malú terasu pred domom, ovanul ju príjemný vánok. Napriek tomu, že mala na sebe niekoľko vrstiev oblečenia, zahŕňajúc rukavičky, ktoré jej pred odchodom vnútila Shato, jej v tom nebolo teplo. Čerstvý vzduch a pohľad na bledomodrú oblohu aspoň trochu potešil jej vnútorné ja, za čo bola vďačná. Cítila, ako ju úzkosť objímala svojimi mocnými rukami a ona potrebovala nejakú útechu. Tú jej poskytla aspoň časť z prírody a ona si ju vychutnávala všetkými svojimi zmyslami. Už nečakala, že uvidí vzdušné diaľnice – ten fakt sa jej podarilo veľmi rýchlo prijať. Bála sa, čo bude ďalšie.

Porozhliadla sa vôkol seba. Nachádzali sa na dlhej ulici, ktorú z oboch strán tvorili krásne radové domy. Každý jeden mal terasu, predzáhradku a nízky plot. Medzi chodníkom a cestou rástli nízke stromy.

„Aké je obdobie počasia?" spýtal sa Yaren, keď zišli po schodoch.

Adon naňho zvláštne pozrel. „Jar."

Aryl natočila tvár k nebeskej žiare a zavrela oči. Dotyk hviezdy ju láskavo hladil na pokožke. Chcela tak zostať aspoň niekoľko minút, vychutnávať si srdečnú nehu niečoho tak mocného. Jar ešte nikdy nezažila, hoci o nej počula – obdobie, kedy sa príroda prebúdzala po zime. Jar umelo vytvorili na niekoľkých štátoch jej planéty, no Aryl ich nikdy nenavštívila. V jej domovskom štáte bolo len leto a obdobie dažďov.

Zvláštnu dokonalosť okamihu však prerušila Shato: „Ideš?"

Aryl otvorila oči a zažmurkala. V pohľade sa jej stále odrážala žiara hviezdy. Keď sa jej po pár sekundách vyjasnil zrak, všimla si otáznik v pohľade Shato a ruku, ktorú k nej naťahovala. Nechápavo sa zamračila.

„Môže to vyznieť zvláštne, ale dáma ako ty musí ísť vždy v sprievode džentlmena. A tým som podľa spoločnosti ja," povedala Shato formálnym tónom hlasu. Aryl si všimla, že Adon s Yarenom už kráčali niekoľko metrov pred nimi. Všimla si tiež, že všetci traja mali na hlavách vysoké čierne klobúky. Ona si ešte pred odchodom neochotne nasadila svoj jantárový klobúk, stále nechápajúc, prečo by niekomu vadili jej modré vlasy. Modrá bola bežná farba vlasov. Žeby nebola v týchto časoch prirodzená? Vyzeralo však, že čierne vlasy Shato nikomu nevadili.

„Považujem sa za ženu, ale to ostatní to nevedia," prerušila Shato prúd jej zmätených myšlienok. „Myslia si, že som dobová predstava muža a mne to neprekáža," dodala, krčiac pritom plecami, no stále s nastavenou rukou. Aryl ju chtiac-nechtiac prijala a chytila Shato za lakeť.

Vykročili.

Aryl sa cítila neskutočne absurdne. Myšlienky jej lietali všade-možne a ona nebola schopná sa na niečo sústrediť ani pár sekúnd. Nezmyselné i zmyselné otázky jej vírili hlavou ako neposedné motýle.

Aká bola prirodzená farba vlasov v tejto dobe? Čo bola krinolína? Naozaj tu tak zastaralo merali čas a dni? O čom sa rozprávali Yaren s Adonom? Kam presne kráčali? Čo to boli za divné vozidlá na ulici? Prečo na nich boli priviazané úbohé kone? Prečo musela každá žena kráčať s mužom?

Hoci sa učila o podradenom postavení žien v minulosti Zemi, nikdy to neriešila. Ako si môžu byť ľudia v tejto dobe nerovnocenní? Aké práva tu majú ženy? Aké práva tu majú muži? Prečo sú všetci oblečení v takých tmavých farbách?

„Aryl?" oslovila ju Shato s nepokojným výrazom na tvári. „Nechcem sa ťa pýtať, či si v pohode, lebo je to otravná otázka, ale... Čo sa deje? Máš na tvári čudný výraz, akoby sa Ti chcelo... no... vracať."

Aryl neprítomne pokrútila hlavou. „Čo sú to za vozidlá?"

„To sú drožky. Druh dopravy v tejto dobe."