Krvácame Rovnako (Galileove mesiace I.)

XIII.

Shato sa necítila vo svojej koži. Keď zdvihla zrak od krígľa s pivom, ktorý si pred pár minútami objednala od ženy v strednom veku, zbadala mladého muža. Čosi jej oduševnene vysvetľoval, no ona ho vôbec nevnímala. Nepamätala si, ako sa volal. Nechápala, prečo nadobudol ten pocit, že za ňou mohol prísť vždy, keď zavítala do krčmy. Samozrejme, nevedel, že bola žena. Jednoducho mu prišla ako dobrý kamarát na pitie. No ona mala len jeden cieľ, keď prekročila prah tohto stuchnutého priestoru: zašiť sa v rohu a užiť si trochu ticha a alkoholu.

Nepila často. No poslednú dobu sem chodila čoraz častejšie. Veľakrát sa pristihla, ako si o seba trela prsty na rukách, alebo sa bezdôvodne škriabala, či sa dokonca mierne triasla. Bola si vedomá toho, že jej niečo chýbalo. A všimol si to aj jej brat.

„Shato? Si okej?" spýtal sa jej pred pár dňami, keď boli sami v obývačke, ako miestnosť s krbom nazývali. Adon mal v ruke knihu. Ona sa neustále prechádzala sem a tam. Keď ju oslovil, zastala a zahľadela sa naňho. Bol to jej mladší braček, ktorý ani nebol o toľko rokov mladší od nej, no už odjakživa sa oňho starala. Vo viktoriánskej dobe bol často zahrabaný v knihách, čo príliš neuznávala. U nich doma nikdy nenastavil multifunkčného pomocníka tak, aby mu čítal niečo nahlas, alebo si nikdy nezapol hologram so slovami na stenu. Kedysi na knihy kašľal. Ale tu... Shato vedela, že sa tým snažil udržať sa pri zdravom rozume a to schvaľovala, no napriek tomu jej robil starosti. Čiastočne mala pocit, že ho strácala. A keby stratila jeho, stratila by i seba.

„Shato?" oslovil ju znova.

„Jasné, je mi fajn," zamrmlala a znovu sa začala prechádzať po miestnosti, s rukami prekríženými za chrbtom.

„Nie je."

„Je."

Miestnosťou sa rozľahol jeho hlasný vzdych. Shato vedela, čo bude nasledovať. Adon odloží knihu, postaví sa, prekríži si ruky na hrudi a s mierne naklonenou hlavou a otáznikom v očiach sa zahľadí na svoju staršiu sestru. Ona mu napokon povie, čo sa dialo a on ju podporí. Nič nebude v poriadku, ale aspoň tu budú jeden pre druhého. No tentoraz sa scenár nezopakoval. Adon neodložil knihu. Mlčal. Shato zastala a pozrela naňho.

„Otázkou je, či si ty okej?" spýtala sa ho s nadvihnutým obočím.

Adon si mierne odfrkol.

„No tak, čo je?" zvolala a zvalila sa na diván vedľa neho.

Všimla si, ako preglgol, na moment zavrel oči, no napokon odložil knihu a povedal: „Dal som tomu chalanovi náš zápisník."

Shato prekvapivo nadvihla obočie. „Veríš mu?" spýtala sa po chvíli, dôkladne sledujúc jeho reakciu.

Adon pokrčil plecami. „Asi hej."

Nastalo krátke ticho. Adon hľadel do zeme a Shato naňho. Poznala to. Poznala jeho pohľad. Poznala jeho pohyby, jeho nepravidelný dych a spôsob, akým si zo stresu pukal prsty na rukách.

„Prečo si nervózny?"

„Nie som nervózny."

„Poznám ťa dostatočne dobre, aby som vedela, že si nervózny."

Mlčal.

Shato prižmúrila oči. „O čo ide?"

„Meníš tému."

„Už som ti povedala, že mne nič nie je."

Adon sa prudko postavil a s nepriateľským pohľadom sa na ňu zahľadel. „A ja som ti povedal to isté."

Shato si znova vzdychla a takisto sa postavila. „Preboha, Adon, prestaň so mnou hrať túto hru. Nebuď teatrálny. Vieš veľmi dobre, že ťa častokrát poznám viac ako poznáš samého seba. A ja na tebe vidím, že ťa čosi trápi. Po všetkých tých rokoch, čo sme tu strávili, si sa nikdy nechoval tak, ako sa chováš posledné dni. Je to tým, že sem prišli Aryl s Yarenom alebo niečím úplne iným?"