Tajne Zamilovaný

28.k. Všetko po starom

USSR pohľad'
Vystúpil som z auta a rozhliadol sa okolo seba. Jaajj Červené námestie.. Jak mi to tu chýbalo.. . Chrám Vasilija Blaženého ktorého farebé veže sa veselo týčili k oblohe, spoza oblakov naň svietili slnečné lúče ktoré ho skrášľovali. Obrovské Sovietske zástavy vejúce na stenách budov. A mnohé ďalšie krásy ktoré toto námestie ponúka.

USSR myseľ:
Rýša by závidel.. . Zaujímalo by ma ako sa asi má. Dúfam že ho môj odchod až tak nezasiahol. Tie jeho občastné psichické výkivy vzbudzujú vo mne obavy.. . Mohol by som mu poslať dopis. Aspoň pre zlepšenie nálady.

USSR pohľad:
Pousmial som sa a vykročil k hlavnej budove v ktorej prímam a posielam rozkazy. Tú budovu by spoznal kdokoľvek. Tie obrovské dubové dvoj dvere sa nedajú prehliadnuť. Môžu mať tak skoro štyri metre. Jedny s dvier boly otvorené. Bývajú tak skoro vždy. Nemyslím že by sa chcelo každému tú ťarchu otvárať a zatvárať... Nadvihol som bradu vystrel sa a sebavedome vkročil dnu. Velitelia, poručíci, plukovníci, vojaci, pribehli ku mne a ihneď ma s nadšedím začali výtať.

„Pane! Pane! Vy ste späť!"

USSR :
„I ja vás opäť rád vidím."

Chvíľu sme sa zhovárali a výtali sa postupne ale každý už isiel za svojimi povinnosťami či prácou. I na mňa došlo. Bolo mi povedané že mám dopisi od Británie a iných štátov. Typujem že to bude odozva na nie moje čo boli poslané dva týždne do zadu o ukončení vojny.
Odzdravil som sa s plukovníkom a vydal sa k schodom na konci priestrannéj miestnosti. Hneď ako vojdete dubovými dverami dnu sa spolu snimi objavý i červený koberec ktorý nimi vedie hore do kancelárií a do iných dôležitých miestností. Do očí vám vbehne veľký nádherný luster v strede tejto priestrannej miestnosti. Je zoskladaný zo stouky priehľadných krištáľov vo veľkosti mojej dlane navešaných do kruhu vedľa seba. Pod nimi sú opäť tie isté ale menšie. Takto tam do kopy visia 4 poschodia na ktoré keď zasvieti svetlo z lemovaných okien ich lesk rozšiari celé okolie. Je ho slabo vidno aj na tmavom dubovom nábytku. Skoro všeten nábitok je tu z tmavého budového dreva. Závesi na oknách pohovky i fotelky spolu s kobercami sú červené. Takto to je vlastne takmer všade. Aj u mňa doma čos ste si už mohli všimnúť. Pôsobí to tak elegantne a bohato. Samozrejme nemôžem zabudnúť spomenúť i veľký kosák s kladivom nad dverami mojej kancelárie. Otvoril som jej dvere a s radosťou sa zvalil na moje kreslo za stolom na ktorom už ležala kopa papierov... .. achhhh.. .to mi skazulo dobrý pocit. Aj úsmev na tvári.. .. nenavidím papierovačky. Jak som ich tak prelistovával niečo mi prebehlo myšienkami.

Naz*:
Sprav si v ních poriadok! To ťa ani trochu neirituje ten bordel čo v nich máš!?

USSR:
Ummm... Ani ni- .. .. rýša ? ... RÝŠA!!?? To sa mi zdalo ??

USSR myseľ:
Čo to do pekla? ... . Teraz sa mi to naozaj zdalo? Alebo .. . Áno to .. to za mi zdalo... . Čo je to so mňou. Zničoho nič ten hlas.. . Len tak by sa zjavil a odyšiel?
Začínam byť paranoidný. A

USSR pohľad:
Vstal som z kresla a odhrnul závesi na velkom okne za mojim chrbtom. Asi je to tým že tu mám tmu. Svetlo by ma malo prebrať. .. ešte je tu stále možnosť toho že mi hrabe s tých tikajúcich hodín vedľa dverí. ... Počúvať to už dve hodiny v kuse ma už vážne štve... .

(Klopanie na dvere)

USSR
Ďalej.

Podriadený:
Pane? Mám tu pre vás dopis.

USSR:
Ďakujem vám, od koho je ?

Podriadený:
Ou ... Niesom veľmi dobrý v čítaný latinky ale pri pohľade na hákov* kríž to bude asi váš známi.