Minhovi sa dostal posledný list od Dií, ktorý písala pred týždňom no ešte ho nevidel, a neveril tomu. List odložil a odišiel do mesta. Vyšiel za mesto.
"DIANTHA!!" Zahučal. Jeho bolest už prerástla jeho vlastné telo nie len myseľ. Tak sa bál že Diantha bude s Milom a už ju neuvidí ale že bude s ním tehotná to nečakal a tomu sa ani nevenoval. No teraz je to realita. Vydal sa smerom k brehu. Dia tam sedela a písala ďalší list ktorý ide patriť jemu.
"Sľúbila si mi že sa s ním rozídeš. Sľúbila si mi že budeš so mnou. "
/Flashback/
Prechádzali sa po meste a obzerali si jeho krásy.
"Minho.." natešene povedala.
"Jedného dňa sa s Milom rozvediem a čo bude potom? Kam pôjdem?"
"Budeš so mnou. Budeš mi pomáhať, budeme sa zabávať tancovať a budem tu pre teba." Otočil ju ako pri tanci a zasmial sa.
"Ale sľubme si že sa pokúsime POKÚSIME nezamilovať."
"To ti nesľubim."
"Nevadí," zasmiala sa. Išli ďalej.
/ End of flashback/
Odišiel odtiaľ so sklopenou hlavou.
Sedela doma a čakala kedy pre ňu príde jej manžel. Mali ísť k jej rodine a oznámiť im' šťastnú ' novinku. Nechcela sa pred nimi ani len objaviť. Teraz len chcela byť s Minhom a užívať si život, nie, ona musí byť svojím manželom, v bruchu má decko ktoré ani nechce a ešte k tomu sa musí objaviť pred rodičmi ktorí nenávidia Mila.
"Som doma," vošiel do bytu.
"Tak sa ani nevyzúvaj a ideme."
"Kam?" Hľadel na ňu.
"Ty si zabudol. ZA.SE. Ideme k mojim rodičom. Hovorím ti to už tri dni!" Zobrala si kabelku, obula sa a vyšla z bytu. Milo bežal za ňou.
"Tvoji rodičia sa už nebývajú v Španielsku?" Prišli k autu. Dia sa prudko otočila.
"Ty..." ukázala na neho,"kvôli tvojej hlúposti nosím pod srdcom TVOJE decko, ktoré ani nechcem, kvôli tebe sa nemôžem rozviesť a byť s niekým koho milujem a KVÔLI TEBE sa moji rodičia presťahovali späť . Myslíš že ich rada mám tak blízko?" Otočila sa a sadla do auta. Zavrela dvere a čakala že Milo spraví to isté. Namiesto toho otvoril dvere.
"Viem že ma nemáš rada. Môžeme sa rozviesť aj teraz a ak chceš a je ti to príjemné to dieťa si nechaj zobrať a ak nie prosím dovoľ mi ho vidieť aspoň raz." V jeho očiach boli slzy smútku, ale myslel to vážne.Dia si povzdychla.
"Nezoberiem si ho ale rozvedieme sa. Každý rok ti pošlem jeho fotku a ak chceš môžeš mi volať aby si ho aj počul. " Milovi sa na tvári vytvoril úsmev, ktorý tentokrát bol úprimný.
"Ďakujem Dia," zavrel dvere a prešiel na svoje miesto. Išli nakoniec k jej rodičom.
Odchádzali práve od jej rodičov ruka v ruke. V momente ako sa vchodové dvere zabuchli a svetla v chodbe zhasli pustila ho. V jej očiach boli slzy a chcela čo najrýchlejšie ísť domov.
Minho môj,
Nakoniec sa s ním rozvediem no jedno nespravím. To dieťa si nechám. Budem na teba čakať každý deň. O pár mesiacov, možno aj skôr budem slobodná a možno budem....tvoja.
Tvoja láska, Dia.
(510 slov)
