Kráľovstvom sa rozniesla správa že princ odchádza. Pohádal sa s otcom a kráľ povedal nech sa nevráti skôr ako si nájde ženu. Princ si to pobral tak že sa nemá ukázať v kráľovstve. Rozhodla sa že odíde na súš.
"Princ čakajte!" Kričal jeho služobný, Woo Namjoon. Princ nečakal a šiel si za svojím
"Minho čakaj! Kážem ti aby si sa vrátil!" Reval kráľ, jeho otec. Ale keď sa Minho ani neotočil vedel že to nestojí za to.
"Namjoon, stoj!" Zreval kráľ.
"Namjoon, poď so mnou!" Prudko sa otočil. Namjoon nevedel kadiaľ má ísť.
"Tak tu ostaňte aj vy, pane." Minho sa otočil a ,aj keď bez priateľa, odišiel. Namjoon prišiel ku kráľovi.
"Stráž ho. Ale tak aby ťa nevidel." Namjoon sledoval ako Minho odchádza a rozmýšľal čo spraviť. Je to správne?
"Odídem o hodinu. Aby ma nevidel."
"A nájdeš ho potom?"
"Nájdem."
Diantha sedela neďaleko pláže v jej rodnom meste v Taliansku. Čakala na kamarátku ktorá sa mala o pár minút objaviť. Možno že sa ani neobjaví. Napísala jej že sa nestihne pristaviť lebo jej syn ochorel. Diantha z toho nebola prekvapená. Mať dieťa je fuška.Však aj ona raz zistí čo to je. Ale pravdepodobne nie s jej manželom. Je to hajzel, žgroš. Nedal by jej cent. A tak i vypadá ich domov. Steny z papiera, zámky nefungujú a okná o chvíľu vypadnú. Už dlho chystá rozvod. Ako všetko vyrieši a určite s tým bude súhlasiť aj on.
Pozorovala nádherné more ktoré jej dodávalo slobodu. Vtom more vyplavilo človeka. Na stôl položila peniaze a bežala k nemu. Jeho nahý hrudník sa malinko zdvíhal. Odľahlo jej. Chlapec bol cudzinec. Jeho tvár žiarila ázijskými črtmi.
Jeho oči sa jemne a pomaly otvárali. Pri pohľade na dievčinu sa mu oči dokorán otvorili. Prudko sa postavil a stým si navzájom buchli hlavy.
"Ooo.. prepáčte. Ja som nechcel." Ospravedlnil sa jej.
"To je v poriadku. A vy? Je vám dobre? Nepotrebujete záchranku?"
"Nie. Ja len..kde to som?"
"Taliansko. Zavolám vám odvoz? Máte kde bývate?"
"Ja nie som odtiaľ to." Zatočila sa mu hlava.
"Vážne ste v poriadku?" Chytila ho. Jeho unavené telo sa nevládalo pohnúť. Diantha mu pomohla na nohy. Zobrala ho na terasu tej kaviarne a posadila ho. Zavolala taxík, ktorý onedlho dorazil. Povedala mu adresu a už išiel.
Začal jej zvoniť mobil kde bolo veľkým vypísané 'MILO🖤'
"Áno?"
"Prídeš k našim?"
"Nemôžem mám prácu. Načo?"
"Idem na tri mesiace preč. Chcel som jednu večeru s našimi. Tak asi sa dnes už neuvidíme."
"Nevadí. Drž sa, musím ísť. Ahoj."
"Čau," vypol. Diantha mobil odložila a dokým nedošli k jej bytu ani neprehovorila. Neprehovorila ani potom. Zobrala Minha dnu a posadila ho na jej gauč ,ktorý má v sebe diery. Hanbila sa za to v čom býva.
"Vy bývate tu?" Minho nečakal také ohavné miesto.
"Je to môjho muža. Ja sa mu o to starať nebudem ako nebude slušný," hrábala sa v skrini a podala mu nejaké to Milové oblečenie.
"Váš muž je neslušný a hrubý?"
"Môj muž? Áno je. Preto chystám rozvod."
"Koľko ste spolu?" Prezeral si oblečenie dokým sa to pýtal.
"Dva roky. Keď som si brala tak mal krajší byt, bol milší, dal aj posledné. To sa nejako vyparilo."
"U nás je každý milý ako vy." Usmial sa na ňu. Zobrala to veľmi milo. Určite u nich je všetko lepšie ako v tomto čudnom meste. Nenávidí to tu.
"Ďakujem... stále ste sa mi nepredstavili?" Usmiala sa na neho.
"Minho, vy?"
"Diantha. Nebuďte taký skromný a tykajte mi."
"Aj ty mne." Nechala ho nech sa oblečie a ona sama si dala nejaké to lepšie. Von už dnes asi nepôjde, musí zistiť odkiaľ je Minho. Vrtá jej v hlave jeho poznámka "U nás je každý milý ako vy" Jeho krajina má veľmi zdvorilých ľudia.
"Dúfam že sa už nevráti." Hľadel na fotky s ňou a Milom ,ktorý jej vtedy sľúbil modré z neba, večnú lásku a hlavne že ju nikdy neopustí a všade budú spolu. A kde je teraz ? Na služobke, na TRI mesiace.
Minho prišiel do kuchynky v Milových veciach. Vypadal lepšie ako Diantha čakala.
"Môžem sa opýtať?"
"Hm?" Pozerala do mobilu.
"Môžem u teba nejaký čas bývať?
"Áno, Milo tu nebude tri mesiace takže."
"Ďakujem."
"Nemáš z.."Minho ju prerušil.
"Nájdem si prácu, budem ti platiť nájom." Sadol si vedľa nej.
"Máš doklady? Mobil?" Minho na ňu pozrel zvláštne. 'Mobil? Mobil? Jaj už viem.'
"Nie." Diantha sa postavila, zobrala kabelku a na chvíľku išla do izby. Vrátila sa aj s balíkom peňazí.
"Tak ideme vybavovať."
(743 slov)
(Foto up- Diantha)
