Po uši zamilovaná Eva sa rozhodne po niekoľkých mesiacoch vzťahu prijať prsteň od Šimona. Populárny slovenský herec je však čoraz viac pohrúžený do svojej práce. Lukratívne ponuky sa mu hrnú z každej strany a Eva je voči jeho zaneprázdnenosti viac n...
Oups ! Cette image n'est pas conforme à nos directives de contenu. Afin de continuer la publication, veuillez la retirer ou télécharger une autre image.
Šimon síce na noc prišiel domov, ráno mi len v posteli vlepil letmý bozk na čelo a opäť sa vyparil. Na jednej strane som sa stále nútila premýšľať aj nad verziou, že si to celé len zle vysvetľujem, no druhá stránka veci bolo moje podvedomie. To do mňa večne hučalo presný opak.
Eva, Eva! Si ty ale naivka! Nemala si sa za tým pajácom ani sťahovať do Košíc, nie to ešte prijať žiadosť o ruku! Keby niekto vyhlásil súťaž o naivitu roka, s prehľadom by si uchmatla víťazný pohár!
„Sprostý hlas! Vypadni z mojej hlavy!" Nadávala som sama sebe, zúfalo sa pokúšajúc o potlačenie myšlienok, ktoré počas posledných hodín neúnavne trýznili moju myseľ.
Nič mi však nepomáhalo.
Denisa dnes išla na pohovor a potom ju čakalo stretnutie zo strednej školy, takže som mala celý deň pre seba.
Do tretej som pracovala na komplikovanom preklade súdneho spisu a následne sa rozhodla odpútať svoju hlavu od všetkého toho vypätia – či už pracovného alebo emocionálneho.
Teplomer opäť raz atakoval číslice, ktoré by nejedného Oraváka dostali do kolien, preto bol môj plán jasný.
Jazero.
Taxíkom som sa odviezla za vytúženým schladením a opäť našla rovnaké miesto, ako i naposledy. Tentokrát som maličký kúsok pláže medzi stromami okupovala úplne sama.
Zložila som sa hneď na kraji, oslobodila od voľných kvetinových šiat a vošla do vody. Zdala sa mi byť o niečo teplejšia, než naposledy, no stále poskytla želaný efekt schladenia v zajatí rozhorúčenej betónovej džungle. Niekoľko dlhých minút som si užívala plávanie a načúvala pritom zvukom svojej obľúbenej letnej piesne ozývajúcej sa z baru pri rušnej časti pláže. Pravá letná atmosféra si ma naplno podmanila a môj útek od krutosti reality, ktorej som posledné dni musela čeliť, nakoniec padol na úrodnú pôdu.
V jazere som strávila celú pol hodinu a skvelo si ponaťahovala stuhnuté svaly vďaka intenzívnemu plávaniu.
Usušila som sa na slnku, keď som si ľahla na osušku a začítala sa do knihy náhodne vylovenej spomedzi niekoľkých neprečítaných, ktoré som si so sebou priniesla z Košíc. Ako inak, témou bola ďalšia nešťastná láska. Keby som vedela, že sa dej zvrtne týmto smerom, radšej by som ju bola nechala strčenú kdesi hlboko v knižnici.
Po päťdesiatich stranách som to vzdala. Na vine však nebol dej, ale nepohodlnosť pri čítaní. Otáčala som sa spredu dozadu a z jedného boku na druhý, no nikdy to nebolo ono. Zbalila som preto knihu aj všetky svoje veci do veľkej plážovej tašky a pobrala sa preč.
Prešla som popri husto okupovanej hlavnej pláži a pomaly sa dostávala na druhú stranu jazera, keď ma zaujal neďaleko od rybárskeho revíru človek osamote sediaci na brehu. Od začiatku ma k nemu čosi ťahalo, nedokážem to vysvetliť. Akási vyššia moc mi nahovárala, že by som nemala odbočiť na obvyklú trasu, ale pokračovať rovno, ďalej po vyšliapanej cestičke až k opustenému chlapíkovi. Čím bližšie som kráčala, tým viac som si bola istá, že človekom, ktorého som už istú chvíľu nenápadne sledovala, bol Richard.
