Po uši zamilovaná Eva sa rozhodne po niekoľkých mesiacoch vzťahu prijať prsteň od Šimona. Populárny slovenský herec je však čoraz viac pohrúžený do svojej práce. Lukratívne ponuky sa mu hrnú z každej strany a Eva je voči jeho zaneprázdnenosti viac n...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Vzpriamila som skormútenú hlavu a pred sebou na okraji cesty zazrela pristavené vozidlo s príliš povedomým šoférom pretŕčajúcim sa von cez okienko spolujazdca.
Pretočila som očami a spočiatku po ňom zazrela. Čochvíľa mi ale docvaklo, že v tejto situácii pre mňa niet iného východiska.
Vzala som si veci, naložila mu ich do auta a nastúpila.
„Sleduješ ma?" Uvrhla som na neho nepríčetný pohľad, len čo vyštartoval z miesta.
„Nebudem ti tvrdiť, že to bola iba náhoda, pretože nebola," vyškeril sa a ďalej sa venoval riadeniu vozidla. „Mal som také tušenie, že sa ti zas niečo podarí brutálne pokašľať, takže som sa previezol najskôr popri vlakovej stanici a neskôr aj sem. Ako inak, intuícia ma nesklamala," hodil na mňa pobavený úškrn.
„Naozaj vyzerám ako človek, čo bežne všetko pobabre? Ver mi, počas posledných hodín sú proti mne okolnosti. Nie je to mnou," cedila som slová cez zaťaté zuby a pokúšala sa mu tým dať najavo mieru svojho znepokojenia. Dopekla, akoby som si sama mohla za všetko, čo sa mi v Bratislave v priebehu ani nie dvadsiatich štyroch hodín poondialo!
„Možno sú to okolnosti v kombinácii s tvojou osobnosťou," vyceril zuby v divnej grimase. „Si v naozaj nelichotivej situácii. Psychika robí veľa. Možno si všetko to zlé už sama doslova privolávaš," skonštatoval.
„Takže ty si myslíš, že všetko, čo sa za posledné hodiny udialo, bolo zlé?" Neodpustila som si otázku s uštipačným podtónom.
Nastalo trápne ticho. Opäť raz.
„Aj som si myslela," učinila som víťazoslávne prehlásenie.
Toto si trochu neodhadol, kamarát! Nevieš s kým máš dočinenia! Eva vždy vyhráva!
„Kam to teda bude, slečna?" Spýtal sa, keď sme sa konečne vymotali z hustej premávky v centre.
„Do Hokoviec. Máš poňatia, kde to je?"
„Niekde medzi Šahami a Dudincami?" Šokoval ma. Obvykle len sotva niekto tuší, kde sa dedina, odkiaľ pochádzam, nachádza.
Súhlasne som pokývala hlavou. Očividne ihneď spozoroval mieru môjho prekvapenia.
„V Šahách som mal kedysi priateľku. Párkrát som tam bol," odpovedal rozvážne.
Je možné, že mnou táto informácia zatriasla? Prečo by som, preboha, mala pociťovať žiarlivosť voči niekomu, koho poznám sotva dvadsaťštyri hodín? A dá sa to, čo práve cítim, vôbec považovať za žiarlivosť?
Odrazu mnou zarezonovala aj neistota.
„Takže vieš, kam treba ísť. Super. Ja si hádam trochu zdriemnem. Bolí ma hlava a necítim sa príliš dobre."
„Pochopiteľne. Včera sme toho, myslím, vypili celkom dosť. Navyše, tá horúčava... Pila si dnes vôbec niečo?" Jeho starostlivý postoj ma prekvapil.
