Only one signature... 2

4. - spoločná noc

„Viete čo? Pozriete si film sami! Dobrú chuť." rázom povedala zdvihla sa a odišla. Ešte pred odchodom nezabudla triesknuť dverami. Poriadne.

„No a už je to tu. Čas zúčtovania." povzdychol si Oliver.

„To hej, sme mŕtvy. A prvý si ty." povedal Richard a pozrel na mňa.

Majú pravdu. Keď ma Karin menštruáciu, je to hotové peklo. V tejto dobe nesmie byť ani jedna chyba, nič, inak je agresívna ako sviňa. Niekedy sa jej až bojím. Nechápem prečo je taká. Vždy keď sa jej to spýtam povie niečo v štýle, och Bože vy muži ste tak sprostý! A to vždy!!
Hneď po nej tu vošla Jasmína s nechápavím pohľadom.

JASMINE'S POV

„Čo sa deje že je taká naštvaná?" spýtala som sa ich hneď ako som tam vošla.

„No čo asi. Chytila menštruáciu a teraz bude celý dom týždeň hore nohami. S ňou je to ako v pekle. Som zvedavý ako prežiješ." vysvetlil mi Chris.

Čože?! Ona má bolesti a oni nič?!

„Jebe vám kurva?! Vy čo ste za bezcitné hovädá?!! Šak má bolesti vy idioti. A namiesto toho aby ste jej pomohli sa tu ľutujete?! Vy ste fakt debili!!" zvrieskala som ich aj ja a odišla.

Samozrejme som nezabudla triesknuť dverami. Chudák tie dvere. Síce za nič nemôžu ale dobre sa na nich vybíjajú nervy.
Hneď som šla do izby, odtiaľ som vzala všetky potrebné veci. Notebook, sladkosti, slané veci, nohavice, nohavičky, gumičky sponky, kozmetiku, potrebné veci na nechty atď. všetko som si dala do tašky keďže toho bolo veľa a bolo to aj ťažké. Zaklopala som jej do izby, keďže sa odtiaľ neozval žiaden zvuk, vletela som dnu.

Bola skrčená na posteli, chytala sa za brucho a plakala. Chudák ona. A tý bezcitný blázni ju radšej nechajú tak.

„Christian povedala som ti že chcem byť sama!" povedala mi bez toho aby sa na mňa pozrela.

„Tu nie je žiaden z tých bezcitných magorov. Som tu len ja." povedala som jej a prikročila bližšie k jej posteli.

„Prosím ťa. Viem že si tu len pár dní, so mnou je peklo ak mi je zle takže ťa prosím aby si odišla. Pre tvoje dobro." hovorila s hlavou vo vankúši.

„Dobre, som vďačná za to, ako myslíš na moje dobro, ale čo to tvoje? Ak mi dovolíš, pomôžem ti."

„Prepáč ale tomuto sa nedá pomôcť, to je proste tak."

„To je blbosť. Myslíš si to len preto pretože žiješ s tými ktorý ti pomôcť nevedia. Ale ja áno, tak môžem?" už som si na jej posteľ sadla lebo sa mi nechcelo stáť.

„Keď myslíš že niečo pomôže tak fajn. Hlavne nech to nebolí." povzdychla si a ťažko sa posadila na posteľ.

„Och bože, prestaň sa tváriť akoby ťa prešiel trojtonový traktor. Poď, vstávaj!" dotiahla som ju z postele až do kúpeľne kde som ju postavila pred zrkadlo.

„Vidíš to?" spýtala som sa jej keď sa na mňa pozerala cez zrkadlo.

„Myslíš tú trosku?" pozrela sa na seba v zrkadle.

„Aj tak sa to dá nazvať... Podstatné je, že ťa tejto trosky zbavím."

„Tak to ťažko." posmešne povedala a chcela odísť.

Zachytila som ju za lakeť. Trochu silnejšie, pretože až zasičala od bolesti ale veď nevadí. To prežije.

„Fajn, daj si to na seba. Potom ti dám toto a nakoniec si pozrieme film s pukancami a sladkosťami." povedala som a pustila sa do prípravy.