REDEEMERS

17. Kapitola × The Older Brother

S E D E M N Á S T A
K A P I T O L A

Way Lynch

Starší brat

-

Way už od začiatku vedel, že toto nemohlo dopadnúť dobre. A nielen kvôli princípu, že porušovali asi jedno z najdôležitejších, nepísaných pravidiel. Toto bolo vážnejšie, než jeho nelegálne cigarety – tu išlo o Hardisona.

Ale keď Ell ostatným tvrdila, že to bude v pohode, nemiešal sa do toho. Bola predsa ich chyba, že jej verili.
Lenže s jednou vecou nerátal ani on. To, že práve Ellison bude tá, kvôli ktorej sa to celé otočí.

„Vezmime si tuto Jareda," zodvihla teraz ruku a ukázala prstom na najbližšieho z nich. Jej tvár potemnela.

„Ellison," precedil pomedzi zuby doktor, no nezastavilo ju to. Už nič ju teraz nezastavilo. Way to poznal, videl jej to v očiach.

„Snaží sa vyzerať múdro a inteligentne, aj keď je to len maska, aby zakryl, aký idiot to v skutočnosti je. A to len kvôli tomu, pretože sa nevie preniesť minulosť."

Way mlčky obrátil zrak na neho. Field skamenel, z tváre mu zmizla všetka farba. Všetci mohli vidieť, čo mu v tej chvíli šokovane prebehlo hlavou.

Z kadiaľ to mala? K týmto veciam sa ešte nevyjadrovali do takej miery. Musela vedieť len základy, to, čo povedali, keď sa predstavovali. Čo doplnil Hardison. Čo vyskladala z ich odpovedí. Boli to témy, ktoré boli príliš citlivé, aby sa rozoberali hneď takto na začiatku. Potrebovali správny čas.

Way nad tým tiež premýšľal. Ellison triafala do prázdna, bez toho, aby vedela, kde je terč. No čím ďalej, tým viac mal pocit, že jej to bolo jedno. Že len chcela dostať zo seba to, čo cítila.

Pokračovala: „Raynolds zase predstiera, že skutočnosť neexistuje a trávi čas robením zbytočností. Uznávam, to je fajn nápad. Neuvedomuje si pritom, že aj tak všetci nakoniec zomrieme a nikto si na nás ani len nespomenie."

„Ellison, to stačí," napomenul ju znova Hardison. „Upokoj sa, prosím."

„Potom je tu Dant, však?" Mávla rukou smerom k nemu a Way sa pri tom mimovoľne vystrel. „Ten si zase ubližuje, lebo si nechce priznať, že trpí emocionálne – hoci nechápem, prečo sa potom správa, akoby sa nič nedialo."

Nemusela sa snažiť, aby ju počúvali – tak ako Hardison. Mala ich pozornosť od chvíle, čo vypustila prvé slovo.

„Lynch je síce sociopat bez emócií," zasmiala sa, aj keď jej oči boli ako kúsky ostrého ľadu, „ale aspoň má toľko guráže, aby si to priznal. A ty, Whitnnerová," nadýchla sa, „ty na tom budeš z nás asi najviac zle."

Journee na ňu bez slova hľadela a ten pohľad bol tak úprimne vystrašený a šokovaný, že si Way takmer ani neuvedomil, že už spomenula aj jeho.

„Tváriš sa ako milé rozkošné dievčatko, ktoré vidí svet ako ružovú vatu a pritom si myslíš, že si nikto nevšimol tie tvoje jazvy na dlaniach od toho, ako si do nich zarývaš nechty. Robíš zo seba najláskavejšiu osobu, ktorú sme v živote stretli, a pritom si neuvedomuješ, ako hlúpo a naivne to vyzerá. Ako veľmi nám tým ukazuješ, že nie sme ako druhí."

Behom chvíľky sa k nej nakláňala a zabodávala jej prst rovno do hrude.

„Ale vieš, čo je zvláštne?" Vrátila jej otázku rečnícky. „Že ty si tu rovnako, ako my," zašepkala jej do tváre. „Takže nemôžeš byť v pohode, srdiečko."