REDEEMERS

5. Kapitola × The Sarcastic, The Charming And The Bad

P I A T A 
K A P I T O L A 

Wayne Lynch 

Sarkastický, Okúzľujúci a Zlý 

-

Way mal pocit, že o chvíľu niekoho zabije.

Vkročil do veľkej budovy a svojimi prudkými krokmi priniesol neblahé, zlé tušenie a auru zúrivosti, ktorá sa okolo neho rozšírila ako temná hmla.

Mieril si to len k jedinému človeku.

K Hardisonovi osobne.

„Nemáte najmenšie právo držať ma tu," zavrčal a ako varovanie zodvihol pokrčený papier, „mohol by som vás zažalovať za to, že ste moju matku prinútili podpísať tento posratý súhlas."

Akoby z neho vyprchal ten kúsok pokoja, ktorý nadobudol vďaka adrenalínu zo šialenej jazdy na motorke a toho podozrivého stretnutia vonku, a jeho neuhasiteľný hnev mu znova začal spaľovať pľúca.

Blížilo sa s ním niečo temné, niečo, kvôli čomu sa na okamih zatiahla aj obloha.

Doktora bol nútený zodvihnúť hlavu a čeliť jeho spaľujúcemu pohľadu.

„Pán Lynch," oslovil ho flegmaticky a nenáhlivo položil poslednú stoličku do kruhu, ktorý formoval, „Way. Som rád, že ste nakoniec prišli. Úprimne som vás už prestal očakávať."

Way mal v očiach plamene. „Myslím to vážne."

„To aj ja," naklonil hlavu doktor, „naozaj som rád, že ste tu."

Nastal okamih ticha.

Way neveriacky zodvihol kútik úst a vystrel sa, jeho čierne vlasy mu padli do očí. „Samozrejme," odfrkol si pomaly, „čo iné som mohol čakať?" Zastal len pár metrov od neho, v čiernom a koži vyzeral ako Anjel skazy.

V jeho očiach sa mihlo niečo tmavé.

„Počujte, mňa toto nezaujíma. Nemám v pláne na tomto prekliatom mieste zostať ani o minútu dlhšie, než je potrebné. Len som vám prišiel povedať, že ma už viac nekontaktujte. Ani mojich rodičov."

Doktor stíchol a takmer nečujne vydýchol. Way ho pripravoval o slová a to sa mu nepáčilo. „Nerobte unáhlené rozhodnutia, Way," prehovoril k nemu po chvíli.

„To nie je unáhlené rozhodnutie," odsekol Way podráždene. „Rozmýšľal som nad tým, odkedy..."

„Chápem, ako sa musíte cítiť," prerušil ho doktor. „No máte za sebou dlhú cestu a určite ste unavený. Viem, že som vám nemohol prikázať, čo máte robiť, no keďže ešte nie ste plnoletý, musel som osloviť aj vašich rodičov. A oni s tým súhlasili. Bez toho, aby som ich k tomu ja nejako viedol alebo nútil. Bol som len sprostredkovateľ, ktorý podal informáciu – takže ak ste boli iného názoru, mali ste ho prediskutovať s nimi."

Way skrivil tvár. Tieto jeho reči podávané tónom "ja tomu úplne rozumiem" mu už začínali liezť na nervy.
Z pier mu vyrazil smiech, ktorý však naháňal skôr zimomriavky, než veselú atmosféru.

Doktor nadvihol bradu.

„Lenže ja som to jasne vysvetlil vám, preto som si myslel, že sa mojich rodičov osloviť ani nepokúsite," odvetil Way a jeho tón bol chladnejší, než ľadový oceán. „Ale očividne som sa zmýlil."  Doktor otvoril ústa, no jeho ďalšie slová preťali vzduch skôr: „Chcel som vám len povedať, aby ste mi dali pokoj. Mne aj mojej prekliatej rodine. Nechcem o vás už v živote počuť."