REDEEMERS

9. Kapitola × Questions

D E V I A T A
K A P I T O L A

Journee Whitnnerová

Otázky

-

,,Oh," ozval sa rozpačito doktor, keď sa vrátil z pracovne, „s tým ste si nemuseli robiť starosti. Mám na to ľudí."

Journee sa prekvapene otočila.

Nebolo to dlho, čo tu s Dantom zostali, keďže stihli vstať a prezliecť sa ešte predtým, než sa začal poplach. Boli zlatí, lebo asi jediní tak brali vážne všetko, čo Hardison povedal.

Chvíľu neisto postávali, naokolo nich rezonovalo Ellisonino prudké zatvorenie dverí, no Journee potom prehodila niečo, na čom sa Dant zasmial a všetko bolo opäť v poriadku.
Rozhodli sa trocha poupratovať.

Journee bola rada, že mohla doktorovi s niečím pomôcť - muselo byť predsa ťažké starať sa o celý projekt sám. A keďže oni boli dvaja, vôbec im to netrvalo dlho.

Stačilo odniesť taniere a poháre, utrieť stôl a poukladať to všetko do drezu. Mala v pláne aj umyť riad, ale to by doktor teraz nemohol prísť a prerušiť ju prv, než vôbec stihla zapnúť vodu.

Takže Journee zažmurkala.

Do tváre jej spadli vlasy, chvíľu jej trvalo, než si ich nešikovne odhrnula penovými rukami.

„Aha," usmiala sa ospravedlňujúco, „um, prepáčte, nevedela som... teda myslela som si, že tu budeme tie dva mesiace... sami." Znelo to trochu ako otázka.

Doktor podišiel ku kruhu stoličiek, pri ktorom sa mali neskôr stretnúť a chápavo na ňu pozrel. „Nemáš sa za čo ospravedlňovať," mávol rukou. ,,Je moja chyba, že som vám to nepovedal."

Journee sa začervenala.

,,Na upratovanie som si zohnal človeka už dávnejšie, preto mi nenapadlo, že by som vám to mal spomenúť. Avšak ďakujem. Vážim si to."

Úsmev mu s jemným prikývnutím opätovala.

Nečakala, že bude mať doktor v zákulisí ešte niekoľkých ďalších hráčov.
Ale koniec koncov, dávalo to zmysel – veď bolo naozaj nemožné zvládnuť všetko.

Nechala to teda tak a utrela si ruky. Keď sa otočila, doktor si prezeral nejaké papiere a Dant stál vedľa ostrovčeka.

Ťukal niečo do telefónu, ale akonáhle ucítil jej pohľad, zdvihol hlavu.

„Píšeš priateľke?" nadvihla obočie so zvedavým úsmevom a nazrela nad jeho telefón. Rozprávať sa síce začali len dnes pri raňajkách, ale tešilo ju, že si navzájom sadli tak, že sa mohli hneď aj doťahovať.

Dant ho vypol a úsmev jej so smiechom opätoval. Pokrútil hlavou. „Nie, len... sestre."

„Ah," vzdychla si naoko sklamane, „milé. Mladšej?"

„Staršej," prevrátil očami, „aj keď niekedy je otravná, akoby nebola."

Journee sa zasmiala. „Tomu neverím. Ak by som mala súrodenca, robila by som to isté. Nesúvisle od toho, či by som bola staršia alebo mladšia."

Dant sa zatváril zmätene. „Nevravela si, že máš? Mladšiu sestru alebo tak?"

Journee pomaly prikývla. „Áno, ale nevidím sa s ňou často. Chodím ju strážiť len niekedy, navyše k otcovi, ktorý býva pomaly vo vedľajšom meste. A to, že je nevlastná a mama sa s nimi príliš nechce stretávať, to len zhoršuje."