REDEEMERS

12. Kapitola × Lunch

D V A N Á S T A
K A P I T O L A

Dant Atner

Obed

-

Cesta späť našťastie trvala kratšie.

Po prestávke zliezli z Crooked Top Mountain do lúk a polí a cez ne sa potom opäť dostali do lesov. Aj napriek vysokým stromom v nich začínalo byť čoraz viac teplejšie.

Všade hrala hudba prírody, zo stromov sa ozýval spev vtákov a cvrlikanie svrčkov. Dant si to celkom užíval, pretože už aspoň ako-tak spoznával okolie, ktorým išli.

Všetci kráčali spolu, Hardison bol prvý, on, Journee, Jas a Field druhí a ako poslední išli Way s Ellison. Aj keď museli byť všetci spotení a unavení z toho tepla a chodenia, vďaka príjemným debatám, ktoré viedli, nad tým príliš nerozmýšľali.

Dant si rýchlo obľúbil Jasovu veselú, bezstarostnú povahu, ktorou ich zakaždým nejak rozosmial a Fieldove filozofické poznámky, čo sa skvelo dopĺňali s jeho spontánnymi nápadmi a Journeeinmi rozumnými názormi.
Občas sa, na jeho prekvapenie, zapojila aj Ellison. Väčšinou to boli síce jej povrchné, otrávené poznámky, no niekedy sa stalo, že nechtiac dodala niečo vtipné, na čom sa ostatní zasmiali.

Dant ich len s úsmevom počúval. Tešilo ho, ako si spolu všetci začínali rozumieť. Bolo to také milé a úprimné.
Akoby sa pred nimi otvárala možnosť konečne uzavrieť pravé priateľstvá – aj keď si to ešte až tak neuvedomovali.

Napokon ich prerušil Hardison, ktorý povedal, že už len pätnásť minút, a budú v tábore, kde ich v centrálnej budove čakal obed.

To Jasa mimoriadne potešilo: „Vďakabohu! Už som mal pocit, že zomriem od hladu," vydýchol dramaticky.

Journee sa rozosmiala. „Naozaj? Veď sme mali dve prestávky, kde si zjedol bagetu a polovicu môjho ovocného šalátu!"

Jasper sa rozpačito začervenal a ospravedlňujúco pokrčil plecami.
„Lenže tomu sa nedalo odolať," povedal s tragickým výrazom, načo nad ním Journee s úsmevom pokrútila hlavou. „Čo mi pripomína..."

Obrátil sa k nim tvárou, čím kráčal pospiatky. „Mali by sme centrálnej budove navrhnúť nejakú prezývku. Volať ju takto zdĺhavo je hrozne... náročné."

Journee s ním nadšene súhlasila. „Tiež mi to napadlo! Ešte vtedy, keď doktor vysvetľoval, kde sa čo nachádza. Prišlo mi to také dlhé a... nepekné. Mali by sme to nejako skrátiť," prikývla.

Dant sa usmial. Presne na toto predtým narážal – tí dvaja vedeli vážne preberať ešte aj obyčajný názov.

„To myslíte vážne?" odfrkla si zozadu Ell neveriacky, akoby mu čítala myšlienky.

„Ale veď mne sa to páči," zamrmlal Field.

Jas na nich skepticky pozrel. Keď sa k nemu cez husté koruny stromov dostali slnečné lúče, jeho zlaté vlasy zažiarili.
„Neviem," úprimne sa na nich zahľadel. „Ale ako sme povedali, toto je príliš dlhé... a motá sa mi z toho jazyk," zažmurkal.

Field nad ním letmo pokrútil hlavou. „Máme to teda dať do jedného slova?" opýtal sa.

„Alebo len nechať iniciály?" nechápala stále Ellison.

„A čo tak centrálka?" prerušil ich Dant neisto, načo na okamih všetci stíchli. „Nie je to príliš dlhé ani krátke a ľahko si to zapamätáme," dodal rýchlo a preletel pohľadom z Jasa na Journee.