REDEEMERS

10. Kapitola × The Lake

D E S I A T A
K A P I T O L A

Garfield Jared

Jazero

-

Aj keď malo byť dnes naozaj teplo a dusno a Field to, klasicky, predpokladal, ani mizerná šanca, že by bolo v lese zázračne chladnejšie mu nezabránila zobrať si so sebou svoju obľúbenú hnedú košeľu.
Pre istotu. A najmä pre to, pretože „čísla boli predsa čísla" a keď to nebola presne nula, stále sa v tých stotinových percentách mohlo zomlieť hocičo.

Uviazal si ju teda na batoh, akoby bolo celkom normálne či dokonca bežné nosiť dlhé rukávy v coloradských horúčavách, a vybral sa po lesnej ceste za ostatnými.

Mohlo to byť maximálne dvadsaťsedem minút, čo opustili tábor a zozadu obišli centrálnu budovu. Ocitli sa v lese.

Naokolo rástli vysoké listnaté i ihličnaté stromy, ich kmene obrastala tráva, ktorá vytvárala dojem, že sa nad ňou vznášali. V tieni hustých, zelených korún bolo oveľa príjemnejšie, než na slnku.

Všetci si užívali jemný vánok, čo na nich vial spredu a aj keď väčšina z nich určite nebola veľkým fanúšikom prírody, teraz vyzerali byť očarení.

Aj Field si všimol, že sa zamýšľa nad úplne inými vecami. Analyzoval spev Selasphorus platycercus, šum lístia a vetra, pukanie vetvičiek. Ich hlasy, ktoré sa ozývali naokolo.

V menšom batohu si niesol jedlo a značku svojej obľúbenej minerálnej vody a rozmýšľal, kam vôbec idú.

Ešte nikdy o týchto lesoch nepočul a veľa toho nenašiel ani doma v knihách a na nete. Bol preto celkom zvedavý, kam sa dostanú.
O tejto lokalite sa nepísalo takmer nič zaujímavé, neboli tu významné pamiatky ani úkazy.

Aj keď ho to trocha frustrovalo, pretože bol nerád nepripravený, vedel si predstaviť, že...

„Au," skonštatoval niekto za ním a prerušil mu tak tok myšlienok.

Zmätene zažmurkal a obrátil hlavu, trak batohu mu skĺzol z ľavého pleca.

Chlapec na prvý pohľad nevyzeral zranene, avšak keď sa pozrel pozornejšie, zbadal, ako sa drží za hruď.

Preľakol sa. „Stalo sa niečo?" hneď sa spýtal a zastavil, aby ho počkal. Jasper sa k nemu takmer tackal, tvár mal skrčenú v extrémne bolestivom výraze.
Fieldovi hlavou odrazu behali všetky diagnózy, ktoré s tým súviseli.

A preboha, veď mohol mať infarkt.

„Deje sa niečo? Si v poriadku? Dokážeš sa nadýchnuť?" vychrlil vystrašene.

Jasper na neho chvíľu malátne pozeral, na tvári mal smutný výraz. „Nie," dostal zo seba a pokrútil hlavou, až Field zadržal dych, „to dievča... ničí ma. Ani sa na mňa nepozrie."

Fieldovi chvíľu trvalo, kým si uvedomil, že zástava srdca sa nekoná.
Pravdepodobne neveriacky nadvihol obočie: „Myslíš... myslíš Ellison?"

Jas rýchlo prikývol. „Čo vidí na tom motorkárovi?" vydal zo seba zničený výdych.

Field sa stratil, preto sa znova otočil dopredu.
Až potom si uvedomil, na čo Jasper narážal.

Ell kráčala niekoľko metrov pred nimi, v tmavohnedej blúzke a krátkych rifliach. A aj keď to nevyzeralo, že by sa rozprávali a Way by sa tváril práve zaujato, šiel po jej boku, akoby boli nerozlučná dvojka.