Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

403. Lekcia ticha. Šimon Jonášov v duchovnom boji a víťazstve

     25. marec 1946. V mene Pánovom.
     Konečne sa ťa opäť môžem chopiť, milé evanjelium, nasledujúc môjho Učiteľa vo svätosti po cestách Palestíny! Po poslušnom vykonaní všetkých úloh znova sa ťa ujímam. Lepšie povedané: „Ty sa ujímaš mňa."
     Neviem, či niekto rozjíma o nemom, no tak veľmi výrečnom poučení, ktoré Pán dáva svojím mlčaním, vykonaným z troch dôvodov: prvý je súcit so slabosťou chorej hovorkyne, občas takmer umierajúcej; druhý je trest mlčania voči tomu, kto sa nespráva dobre k jeho daru; tretí je lekciou, ktorú dáva mne a o ktorej chcem hovoriť – o povinnosti vždy poslúchať, aj keď sa nám poslúchnuť môže javiť menej dôležité než práca, ktorú kvôli poslúchnutiu prerušíme.
     Ó! Nie je ľahké byť „hlasom"! Človek žije v ustavičnej bdelosti a poslušnosti. A Ježiš, ktorý je Pánom sveta, nepripustí, aby si jeho nástroj dovolil neposlúchnuť, ak poslušnosť vyžaduje ten, kto je oprávnený ju vyžadovať.
     Ja som musela po tieto dni poslúchnuť urobiť veci, o ktoré ma požiadal páter Migliorini. Boli to byrokratické, teda trochu nudné veci. Ježiš však nikdy nezasiahol, pretože som musela poslúchať. A musela som poslúchať presne a úplne, ako to včera povedal Azariáš pri vysvetľovaní svätej omše.*

*(Ide o vysvetlenie v Knihe Azariáša, ktorá ponúka komentáre omšových textov na nedele a sviatky.)

     Ale teraz, keď som už všetko urobila, môžem o tebe rozjímať, môj Pane, ako zostupuješ po strmých hrboľatých cestách do úrodného údolia, zanechávajúc za sebou hrad v Beteri, ešte stále jasne viditeľný v dokonávajúcom dni, tam hore na vrchu rozkvitnutého kopca... Zanechávaš lásku učeníčiek, detí, pokorných a zostupuješ k cestám vedúcim do Jeruzalema, do sveta, dolu... A nie je tam väčšia tma len preto, že je to „údolie" – takže slnko a svetlo ho už dávno opustili –, ale preto a predovšetkým preto, lebo tam dolu, vo svete, sú nástrahy, je tam nenávisť a toľko zla, ktoré ťa očakáva, môj Pane...
     Ježiš kráča v čele. Biela mlčanlivá postava sa dôstojne vznáša aj pri zostupovaní po zlých a sutinových chodníkoch, ktoré zvolili, aby si skrátili cestu. Pri zostupe sa mu dlhý odev a široký plášť šúchajú po svahu a už vyzerá, akoby bol zahalený do kráľovského plášťa, ktorý vlaje ako vlečka za jeho krokmi.
     Za ním kráčajú apoštoli, menej dôstojne, ale rovnako mlčky... Posledný je Judáš, trocha zaostáva a pochmúrny výraz, skrývajúci zúrivosť, ho robí škaredým. Občas sa tí prostejší – Ondrej a Tomáš – obzrú a Ondrej mu aj povie: „Prečo zostávaš tak sám ďaleko vzadu? Necítiš sa dobre?" Čo vyvolá drsnú odpoveď: „Staraj sa o seba," ktorá Ondreja zarazí o to viac, že ju sprevádza aj hrubá nadávka.
     Peter je druhý v poradí, za Jakubom Alfejovým, ktorý kráča hneď za Učiteľom. V hlbokom tichu večera vo vrchoch Peter počuje Judášovu hrubú odpoveď. Prudko sa obráti a chce ísť dozadu za Judášom. Náhle sa však zastaví, chvíľu premýšľa a potom sa rozbehne za Ježišom. Silne ho chytí za rameno, zatrasie ním a úzkostlivo povie: „Učiteľ, môžeš ma ubezpečiť, že je to skutočne tak, ako si mi povedal včera večer? Že obety a modlitby nikdy nie sú bez úžitku, aj keď sa zdá, že nepomáhajú...?"
     Tichý, smutný a bledý Ježiš pozerá na svojho Šimona, ktorý sa potí v úsilí nereagovať ihneď na urážku a je celý purpurový, ba sa až trasie a azda Ježišovi spôsobuje i bolesť, tak silne ho drží za rameno. Odpovie mu pokojným, smutným úsmevom: „Nikdy nezostanú bez odmeny. Buď si tým istý."
     Peter ho zanechá, no nevráti sa na svoje miesto, ale vybehne na svah, medzi stromy a dáva voľný priechod svojmu hnevu tým, že láme kríky a mladé stromy so silou, ktorá bola namierená inam, no teraz sa vybíja tu na kmeňoch stromov.
     „No čo to robíš? Zbláznil si sa?" pýtajú sa ho viacerí.
     Peter im neodpovie. Len láme a láme. Nechá, aby ho predišiel celý rad apoštolov i Judáš... a láme ostošesť. Tak rýchlo sa oháňa, akoby pracoval na úkol. Pri nohách má už celú kopu konárov, ktorá by stačila na opečenie teľaťa. S námahou si ju naloží na plece a dostihne svojich spoločníkov. Neviem, ako to zvláda, keď mu cestu sťažuje plášť, náklad, batoh i obťažný chodník. No kráča, úplne zhrbený ako pod jarmom...
     Judáš sa zasmeje, keď ho vidí prichádzať, a povie: „Vyzeráš ako otrok!"
     Peter namáhavo zodvihne hlavu spod ťarchy nákladu a chce mu niečo povedať. No zostane ticho, zatne zuby a pokračuje v ceste.
     „Pomôžem ti, bratku," povie Ondrej.
     „Nie."
     „Na jedného baránka je dreva priveľa," poznamená Jakub Zebedejov.
     Peter neodpovie a ide ďalej. Už nevládze, ale nepovolí.
     Konečne pri jednej jaskyni takmer na konci zostupu sa Ježiš zastaví a všetci s ním. „Zostaneme tu a odídeme pri rozbrieždení. Pripravte večeru," prikáže Učiteľ.
     Vtedy Peter zhodí náklad na zem a sadne si naň, no nikomu nevysvetlí motív svojho veľkého úsilia, lebo dookola je dreva nadostač.
     No keď sa apoštoli rozbehnú za prácou, niektorí po vodu na pitie, iní očistiť podlahu jaskyne či poumývať baránka na pečenie, Peter zostane s Učiteľom sám. Ježiš, tak ako stojí, položí ruku na šediny svojho Šimona a pohládza jeho počestnú hlavu...
     Vtedy Peter uchopí tú ruku, pobozká ju, pritiahne si ju na líce a znovu ju bozkáva, hladká ju... Jedna kvapka skĺzne na bielu ruku, jedna kvapka, ktorá nie je potom drsného a čestného apoštola, ale je tichým plačom lásky, bolesti a víťazstva po ťažkom premáhaní sa a boji.
     A Ježiš sa skloní a pobozká ho so slovami: „Ďakujem ti, Šimon!"
     Nuž, Peter určite nie je pekný muž. Ale keď si zakloní hlavu dozadu, aby sa pozrel na svojho Ježiša, ktorý ho pobozkal a poďakoval sa mu, pretože on, jedine on to pochopil, tak vtedy ho prejavená úcta a radosť urobia naozaj pekným...
     A pri tejto premene sa mi končí videnie.