Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

392. Nepriateľstvo Masady, mesta - pevnosti

     25. február 1946
     Vystupujú po veľmi strmom svahu k mestu, ktoré vyzerá ako orlie hniezdo na alpskom štíte. Postupujú namáhavo zo západu na východ a zanechávajú za sebou súvislú horskú reťaz, ktorá tvorí súčasť Judejského pohoria. To sa jednou mohutnou odnožou na svojom západnom okraji, podobnou podpere obrovských hradieb, tiahne k Mŕtvemu moru, čiže k jeho južnej strane. Tu sa vypína osamelý, strmý a vysoký štít, aký vyhľadávajú orly pre svoje kráľovské párenie, pohŕdajúce svedkami a spoločenstvom.
     „To je ale cesta, môj Bože!" vzdychá Peter.
     „Ešte horšia ako cesta v údolí Jeftahel," potvrdí Matúš.
     „Tu však neprší, nie je vlhko a nešmýka sa. A to je už niečo...," poznamená Júda Tadeáš.
     „To áno! Taká útecha tu je... Ale to je asi jediné. Len tam choď spokojne, lebo tam ťa nechytia nepriatelia! Ak ťa nestrhne zemetrasenie, tak tam ľudským pričinením nezahynieš!" povie Peter mestu – pevnosti, zovretému v svojom úzkom obrannom prstenci, s domami nalepenými tesne jeden na druhom ako zrniečka granátového jablka v dužine pod hrubou šupkou.
     „Myslíš si to, Peter?" opýta sa Ježiš.
     „Či si to myslím? Vidím to! A to je viac!"
     Ježiš mlčky skloní hlavu.
     „Možno by bolo lepšie, keby sme boli prišli od mora. Keby tu bol Šimon... on pozná tieto miesta," vzdychne Bartolomej, ktorý už nevládze.
     „Keď prídeme do mesta a uvidíte tú druhú cestu, budete mi ďakovať, že som vybral túto. Po nej môže človek vystúpiť, i keď s námahou. Ale po tej druhej ledva vylezie koza," odpovie Ježiš.
     „Ako to vieš? Povedal ti niekto o tom, alebo...?"
     „Viem to. Veď tu býva Ananiášova nevesta. V prvom rade chcem s ňou hovoriť."
     „Učiteľ... nebude to tam hore nebezpečné...? Pretože... tu sa nedá ujsť a ak nás budú prenasledovať... už sa viac domov nevrátime. Pozri, aké priepasti! A aké ostré skaly...!" povie Tomáš.
     „Nebojte sa. Tu nenájdeme ďalšie Engadi. Iba málo miest v Izraeli je takých ako Engadi. No neprihodí sa nám nič zlého."
     „To preto, že... Vieš, že je to Herodesova pevnosť...?"
     „No a čo? Neboj sa, Tomáš! Kým nepríde hodina, nič skutočne vážneho sa neprihodí."
     Pokračujú v ceste, až prídu k pochmúrnym hradbám, keď je už slnko vysoko. No výška zmierňuje horúčavu.
     Vchádzajú do mesta popod oblúk úzkej tmavej brány. Múry bášt sú masívne, s hrubými vežami s úzkymi otvormi.
     „Aká divoká pasca!" povie Matúš.
     „Myslím na tých nešťastníkov, ktorí sem vynosili ten materiál, tie bloky kameňa a prúty železa...," povie Jakub Alfejov.
     „Svätá láska k vlasti a k nezávislosti uľahčovala ťarchu mužom Jonatána Machabejského.* Zvrátená sebaláska a strach z hnevu ľudu uvalili ťažké jarmo z vôle Herodesa Veľkého nie na poddaných, ale na ľudí v horšom postavení než otroci. A tak ako bola pokrstená krvou a slzami, tak v krvi a slzách zahynie, keď príde hodina Božieho trestu."

*(Pozri 1 Mach 9, 62.)

     „Učiteľ, čo však majú s tým spoločné obyvatelia?"
     „Nič. A všetko. Pretože keď poddaní napodobňujú vodcov v ich chybách alebo zásluhách, dostanú rovnakú odmenu alebo trest ako ich vodcovia. Ale pozrite, tam je dom, tretí na druhej ulici, pred ktorým je studňa. Poďme..."
     Ježiš zaklope na zatvorené dvere vysokého úzkeho domu. Otvorí malý chlapec.
     „Si príbuzný Ananiáša?"
     „Nosím jeho meno, lebo je to otec môjho otca."
     „Zavolaj matku. Povedz jej, že som prišiel z obce, kde býva Ananiáš a kde je hrob jej nebohého manžela."
     Chlapec odíde a vráti sa späť. „Povedala, že nepotrebuje nič vedieť o starom. Že môžeš ísť."
     Ježiš sa zatvári veľmi prísne, „Neodídem, kým nebudem s ňou hovoriť. Chlapče, choď a povedz jej, že Ježiš z Nazareta, v ktorého veril jej manžel, je tu a chce sa s ňou rozprávať. Povedz jej, aby sa nebála. Starký tu nie je..."
     Chlapec znova odíde. Čakajú dlho. Ľudia sa pristavili, pozerajú a niektorí sa učeníkov i vypytujú. Avšak vládne nepríjemná, ľahostajná alebo ironická atmosféra... Apoštoli sa snažia byť zdvorilí, no sú viditeľne znepokojení. Nepokoj vyvrcholí, keď prídu významné osobnosti mesta a ozbrojenci. Jedni i druhí vyzerajú ako... galejníci, ktorí vôbec nevzbudzujú dôveru.
     Ježiš trpezlivo čaká zahĺbený do myšlienok. Stojí na prahu a so skríženými rukami sa opiera o veraje.
     Napokon sa objaví žena. Vysoká, tmavá, s nepríjemnými očami a výraznými črtami tváre. Nie je škaredá ani stará, ale jej výzor spôsobuje, že vyzerá stará a nepekná. „Čo chceš? Ponáhľaj sa, lebo mám prácu," povie povýšenecky.
     „Nechcem nič. Nič. Buď si tým istá. Len ti prinášam Ananiášovo odpustenie, jeho lásku a modlitby..."
     „Nevezmem si ho k sebe! Zbytočne sa modlí. Nechcem šomravých starcov. Medzi nami sa všetko skončilo. A ostatne, čoskoro sa znova vydám a nemôžem si doviesť do boháčovho domu neokrôchaného sedliaka, ako je on. Dosť som si vytrpela za omyl, že som sa vydala za jeho syna! Ale vtedy som bola hlúpa dievčina a hľadela som len na mužovu krásu. To bolo moje nešťastie! Moje nešťastie! Nech je prekliate všetko, čo mi ho priviedlo do cesty! Nech je prekliata aj spomienka na...," chrlí ako sopka...
     „To stačilo! Maj úctu k živým i mŕtvym, ktorých si si nezaslúžila mať, ty, žena so srdcom tvrdším než kameň. Tvoje nešťastie! Áno! Nešťastie! Pretože ty nemáš v srdci lásku k blížnemu, a tak je v tebe diabol. No tras sa, žena! Tras sa od strachu, aby sa slzy starca i slzy tvojho muža, ktorého si ubíjala svojou neláskou, nestali ohnivým dažďom na to, čo ti je drahé. Máš deti, žena...!"
     „Deti! Keby som ich radšej nemala! Pretrhlo by sa aj posledné puto! No ja už nechcem nič počuť. Nechcem ťa počúvať. Choď preč! Som v svojom dome, v dome môjho brata. Nepoznám ťa. Nechcem si spomínať na starca. Nie..." Škrieka ako straka šklbaná zaživa. Ozajstná fúria...
     „Daj si pozor!" povie Ježiš.
     „Vyhrážaš sa mi?"
     „Volám ťa späť k Bohu, k jeho Zákonu, lebo mi je ľúto tvojej duše. Aké deti chceš vychovať s takýmito citmi? Nebojíš sa Božieho súdu?"
     „Ó, to stačilo. Šaul, choď zavolať môjho brata a povedz mu, aby prišiel aj s Jonatánom. Ukážem ti...!"
     „Ó, nie! Netreba. Boh nebude nútiť tvoju dušu. Zbohom." Ježiš odchádza raziac si cestu pomedzi ľudí.
     Úzka cesta vedie pomedzi vysoké domy. No mesto, uspôsobené na bránenie, má centrum obrany vo východnej časti, tam, kde sa všetko takmer kolmo zvažuje do hĺbky niekoľko sto metrov a kde sa úzka, kľukatá a mimoriadne strmá cestička šplhá z nížiny od brehu mora na vrchol vrchu.
     Ježiš ide práve tam, kde je priestranstvo pre vojnové stroje, a začne hovoriť, opakujúc znova svoje pozvanie do nebeského kráľovstva, ktorého hlavné črty chce opísať.
     Práve ich vysvetľuje, keď sa cez malý zástup ľudí, skôr zvedavých než veriacich, predierajú niekoľkí predstavení mesta, ktorí medzi sebou vykrikujú. Len čo sa ocitnú pred Ježišom, vyzvú ho, síce zmätene, lebo hovoria všetci naraz, ale jednotní v tom, že chcú vyhnať Ježiša: „Choď preč! Tu si vystačíme sami, aby sme si vychovali deti Izraela" – „Preč! Naše ženy nepotrebujú, aby si ich napomínal ty, Galilejčan!" – „Choď preč, ty, čo urážaš! Ako si dovoľuješ uraziť ženu herodiána v jednom z obľúbených miest veľkého Herodesa? Ty, čo si uchvatiteľ jeho suverénnych práv od narodenia! Preč odtiaľto!"
     Ježiš sa na nich pozerá, najmä na tých posledných, a povie jediné slovo: „Pokrytci!"
     „Preč! Preč!"
     Ozajstná trma-vrma rozličných hlasov, ktoré sa navzájom obviňujú alebo obhajujú svoju spoločenskú triedu. Už nič nerozumieť. Na malom námestí vykrikujú alebo omdlievajú ženy, plačú deti, vojaci sa usilujú preraziť si cestu z ozajstnej pevnosti, pričom zraňujú ľudí natlačených na námestí a tí zasa reagujú preklínaním Herodesa a jeho vojakov, Mesiáša a jeho stúpencov. Skutočný huriavk! Apoštoli, natlačení okolo Ježiša, sú jediní, ktorí ho viac-menej odvážne bránia, a tiež vykrikujú nadávky, ktoré majú pre každého.
     Ježiš ich vyzve: „Poďme odtiaľto. Obídeme mesto zozadu a pôjdeme preč..."
     „A navždy, vieš? Navždy!" kričí Peter, celý červený od hnevu.
     „Áno, navždy..."
     Odchádzajú jeden za druhým. Posledný, napriek nátlaku apoštolov, je Ježiš. Strážcovia si uťahujú zo „zosmiešneného proroka", ako hovoria, keď si z neho robia všemožné žarty, no nezabudnú sa pritom poponáhľať zavrieť bránu v hradbách a oprieť sa o ne so zbraňami namierenými na námestie.
     Ježiš kráča po chodníku lemujúcom hradby, ktorý je široký na dve piade, a pod ním je prázdno a smrť. Apoštoli idú za ním a vyhýbajú sa pohľadu dolu na strach naháňajúcu priepasť. Prišli opäť k bráne, ktorou vošli dnu. Ježiš bez zastavenia pokračuje v zostupe. Mestská brána je zavretá aj z tejto strany...
     Zastaví sa, až keď sú poriadne vzdialení od mesta, a položí Petrovi ruku na plece, ktorý povie, zotierajúc si pot: „Pekne sme im ušli! Prekliate mesto! A prekliata žena! Ó, chudák Ananiáš! Tá je horšia než moja svokra...! Aký to had!"
     „Áno. Srdce má chladné ako had... Šimon Jonášov, čo povieš? Napriek všetkej obrane zdá sa ti to mesto bezpečné?"
     „Nie, Pane! Nemá v sebe Boha. Vravím, že bude mať rovnaký osud ako Sodoma a Gomora."
     „Dobre si povedal, Šimon Jonášov! Priťahuje na seba blesky Božieho hnevu. A ani nie preto, že ma vyhnali, ale preto, že sa v ňom porušujú všetky prikázania Desatora. Poďme. Prijme nás nejaká jaskyňa so svojím chladným tieňom počas tejto horúčavy. A na súmraku vyrazíme do Kariotu, keď nám to svit mesiaca dovolí..."
     „Učiteľ môj!" vzdychne Ján a náhle prepukne do plaču.
     „Čo ti je?" pýtajú sa ho všetci.
     Ján neodpovie. Plače zohnutý a rukami si zakrýva tvár... Vyzerá už ako utrápený Ján v deň umučenia...
     „Neplač! Poď sem... Ešte máme pred sebou príjemné hodiny," povie Ježiš a pritiahne si ho k sebe. Toto mu uteší srdce, ale ešte väčšmi ho to rozplače.
     „Ó! Učiteľ! Učiteľ môj! Ako to zvládnem?! Ako?!"
     „Čo, brat môj? Čo, priateľu?" pýtajú sa Jakub a ostatní.
     Ján chce čosi povedať, potom zodvihne tvár, hodí sa Ježišovi okolo krku, a tak ho prinúti skloniť sa nad jeho zmučenú tvár. Vykríkne a odpovie Ježišovi, a nie tým, čo sa ho vypytovali: „Vidieť ťa umierať!"
     „Boh ti pomôže, svojmu milovanému chlapcovi! Nebude ti chýbať jeho pomoc. Už neplač. Poďme! Poďme..." Ježiš kráča a drží za ruku apoštola oslepeného od sĺz...