Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

389. Príchod do Engadi s desiatimi apoštolmi

     20. február 1946
     Hoci pútnici sú unavení z dlhého pochodu po strmých chodníkoch, ktorý zdolali možno v dvoch etapách od západu slnka po dnešné brieždenie, nemôžu sa zdržať a nevykríknuť od údivu, keď prejdú posledný úsek cesty cez kopec trblietajúci sa v prvom rannom slnku sťa diamanty. Otvorí sa im široký výhľad na Mŕtve more, rozprestierajúce sa pred nimi v celej šírke.*

*(Nasleduje skica MV, v ktorej strede je Mar Morto (Mŕtve more), na jeho západnom brehu v štvorčeku je Engadi a ďalej na západe je dvakrát napísané deserto (púšť).)

     Na západnom brehu je medzi morom a pohorím úzka nížina. Pohorie je nízke a tvorí ho posledná vlna horskej reťaze Judejského pohoria, postrčená dopredu k opustenej pláži, kde i zostala s krásnou vegetáciou, keď ponechala medzi sebou a ďalšou horskou reťazou holú púšť. Vrchy na východnom brehu však padajú takmer kolmo do mora. Je priam vidieť, že pri strašnej zemskej katastrofe došlo k zosunu pôdy takto, čistým rezom. Vznikli zvislé trhliny k moru, ktorými stekajú bystriny viac či menej bohaté na vodu, ktorých údelom je odpariť sa v soli tmavých zlorečených vôd Mŕtveho mora. Vzadu za morom vystupuje prvá horská reťaz, ďalšie a ďalšie pohoria, krásne v rannom slniečku. Na severe zelenomodré ústie Jordánu a na juhu vrchy rámujú more.
     Je to veľkolepá, slávnostná, smutná a varovná scenéria, v ktorej splývajú pôvabné pohľady na hory s chmúrnym pohľadom na Mŕtve more, ktoré svojím vzhľadom pripomína, čo môže spôsobiť hriech človeka a čo môže priniesť Pánov hnev. Lebo pohľad na takú rozsiahlu hladinu vody bez jedinej plachetnice či člnka alebo loďky, ktoré by ju brázdili, bez jediného vtáka, ktorý by nad ňou lietal, a bez jediného živočícha, ktorý by pil na jej brehoch, je hrozný! Ako protiklad k trestajúcemu vzhľadu mora sú zázraky slnka na pahorkoch a dunách až po piesok púšte, kde kryštáliky soli nadobúdajú vzhľad drahocenného jaspisu roztrúseného po piesku, štrku a po strohých steblách púštnych rastlín, a trblietajú sa v diamantovom prachu premieňajúc všetko na krásu. A ešte obdivuhodnejší je úrodný vzhľad náhornej roviny vo výške sto až stopäťdesiat metrov nad morom, s nádhernými palmami, vinicami a všetkými druhmi stromov, na ktorú stekajú azúrové vody a kde sa rozprestiera krásne mesto obklopené poľami s bujnou vegetáciou. Keď zrak prejde od pochmúrneho mora, od mučivého pohľadu na východný breh, ktorý poskytuje smutný pokoj iba na úzkom páse zeme a zelene tlačiacej sa juhovýchodne od mora, od bezútešnej Judejskej púšte a od prísneho pohľadu na Judejské pohorie, a obráti sa na túto krajinu, takú príjemnú, usmievavú, rozkvitnutú, človeku sa zdá, akoby sa náhle prebudil z ťažkého mučivého horúčkovitého spánku, ktorý sa premenil na blažené videnie pokoja.
     „Toto je Engadi,* ospevované básnikmi našej vlasti. Obdivujte, aká krásna je oblasť živená vodami milosti uprostred toľkej bezútešnosti! Zíďme a ponorme sa do jej záhrad, pretože tu je všetko záhradou: lúka, les, vinica. Toto je starobylý Asasontamar, ktorého meno poukazuje na jeho krásne palmy, no ešte krajšie bolo postaviť pod nimi stánky a obrábať pôdu, milovať sa, vychovávať deti a chovať stáda v spevavom šume palmových listov. Toto je usmievavá oáza, pozostatok rajskej zeme, ktorú Boh potrestal, obklopená ako perla v obrube prsteňa chodníkmi prístupnými iba kozám a srnám. Popri týchto chodníkoch sa otvárajú pohostinné jaskyne pre prenasledovaných, unavených a opustených – spomeňte si na Dávida, nášho kráľa a spomeňte si na jeho dobrotu voči jeho nepriateľovi Šaulovi, ako je napísané v Knihe Kráľov.** Toto je Asasontamar, teraz Engadi, fontána, krása, požehnané mesto, z ktorého sa pohli nepriatelia proti kráľovi Jozafatovi a synom jeho ľudu. Týchto vystrašených utešil Jahaziel, syn Zachariáša, cez ktorého prehovoril Boží duch. Dosiahli veľké víťazstvo, pretože mali vieru v Pána a zaslúžili si pomoc pre pokánie a modlitby, ktoré predchádzali boj. Toto mesto ospieval Šalamún a prirovnal ho ku kráse Najkrajšej zo žien. O ňom sa zmieňuje Ezechiel ako o meste živenom vodami Pána... Zostúpme dolu! Poďme zaniesť Živú vodu, ktorá zostupuje z nebies, drahokamu Izraela."

*(Mesto známe svojou krásou aj ako dejisko historických udalostí. Pre nasledujúce zmienky pozri 1 Sam 24; 26; 2 Krn 20, 1-30; Pies 1, 14; Sir 24, 18; Ez 47, 6-12.)
**(Podľa Novej Vulgáty v 1 Sam – pozri pozn. v 40. kapitole (pozn. prekl.).)

     A veľmi strmý chodník so samými zákrutami a kľučkami v červenkastej vápencovej skale, ktorá na miestach najbližšie k moru vedie priamo po výčnelku vrchu, núti apoštolov takmer bežať. Idú namáhavo za Učiteľom po chodníku, z ktorého by sa zakrútila hlava aj najskúsenejším horalom. Tí najstarší zaostávajú ďaleko za ním, keď sa on už zastaví pri prvých palmách a viniciach úrodnej nížiny, kde žblnkocú krištáľové vody a spievajú všetky druhy vtákov.
     Biele ovce sa pasú pod šumiacou strechou paliem, mimóz, balzamových rastlín, pistáciových stromov a ďalších, ktoré vydávajú jemné až prenikavé vône, a tie sa miešajú s vôňami ružových kríkov, kvitnúcej levandule, škorice, myrhy, vône kadidlových krovín, šafranu, jazmínu, ľalií, konvaliniek, klinčekov, kvetov aloe, ktoré sú tu obrovské, a benzoe, ktoré slzia spolu s ostatnými živicami z rezov v kmeňoch stromov. Skutočne toto je „zatvorená záhrada, zapečatená studienka v záhrade".* Ovocie, kvety, vône a krása vychádzajú zo všetkých strán! V Palestíne som ešte nevidela také krásne miesto ako toto, pokiaľ ide o jeho rozľahlosť a prirodzený pôvab. Teraz chápem mnohé verše básnikov Východu, ospevujúce krásy oázy ako rajských miest roztrúsených na zemi.

*(Pozri Pies 4, 12-15.)

     Apoštoli, spotení, ale plní obdivu, sa pripoja k Učiteľovi a zídu spolu po dobrej ceste k pobrežiu, kam sa dostanú cez niekoľko poľnohospodársky obrábaných násypov, z ktorých v usmievavých kaskádach stekajú blahodárne vody a zavlažujú všetky plodiny až po nížinu, končiacu na pláži. Uprostred svahu vchádzajú do bieleho mesta so šumiacimi palmami, voňavými ružovými kríkmi a s tisícami záhradných kvetov. V mene Boha si hľadajú ubytovanie v prvých domoch. A domy, rovnako láskavé ako príroda, sa otvárajú bez váhania, kým ich obyvatelia sa pýtajú, kto je „prorok, ktorý vyzerá ako kráľ Šalamún, oblečený do plátna a žiariaci krásou..."
     Ježiš vojde spolu s Jánom a Petrom do domčeka, v ktorom býva vdova so synom. Ostatní sa rozpŕchnu na všetky strany, keď ich Učiteľ požehná, a dohodnú sa zísť na námestí pri západe slnka.