Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

387. V Galgale. Žobrák Hegláš a pokúšajúci zákonníci.

     18. február 1946
     Neviem, aká je Galgala teraz. V čase, keď do nej vchádza Ježiš, je to obyčajné palestínske mesto, dosť husto obývané, rozložené na nízkom pahorku pokrytom väčšinou vinicami a olivami. Slnko je však také silné, že tu pestujú aj obilniny zasiate pod stromami alebo medzi radmi viníc. A dozrievajú napriek lístiu nad sebou, pretože slnko riadne praží a cítiť vplyv blízkej púšte.
     Vládne tu prach, krik, špina a zmätok trhového dňa. A nevyhnutní ako údel sú tu zvyčajní horliví a nepresvedčení farizeji a zákonníci, ktorí s veľkými gestami debatujú a vysvetľujú svoje učenie v najlepšom rohu námestia a predstierajú, že nevidia alebo nepoznajú Ježiša.
     Ježiš kráča ďalej. Ide sa najesť na malé bočné námestie takmer na okraji mesta, ktoré je celé v tieni pod navzájom pospletanými konármi všelijakých druhov stromov. Mám dojem, že je to kus kopca, ktorý bol len nedávno pričlenený k obci a ešte si uchováva pamiatku na svoj prirodzený stav.
     K Ježišovi, ktorý práve je chlieb a olivy, sa ako prvý priblíži istý otrhaný muž. Poprosí o kúsok chleba. Ježiš mu podá svoj chlieb so všetkými olivami, ktoré drží v ruke.
     „A ty? Veď vieš, že už nemáme peniaze...," poznamená Peter. „Všetko sme nechali Ananiášovi..."
     „Na tom nezáleží. Nie som hladný. Smädný, to áno..."
     Žobrák povie: „Tu vzadu je studňa. Ale prečo si mi dal všetko? Mohol si mi dať polovicu svojho chleba... Ak sa ti neprotiví vziať si ho späť..."
     „Jedz, jedz. Ja môžem byť bez jedla. Ale aby si ma neupodozrieval, že sa mi protiví vziať si od teba, daj mi svojimi rukami malý kúsok a ja ho zjem, aby som bol tvojím priateľom..."
     Mužova smutná a pochmúrna tvár sa rozjasní úsmevom od prekvapenia a povie: „Ó, to je prvýkrát, odkedy som bedár Hegláš, ako mi niekto povedal, že chce byť mojím priateľom!" Podá kúsok chleba Ježišovi a spýta sa ho: „Kto si? Ako sa voláš?"
     „Som Ježiš z Nazareta, Rabbi z Galiley."
     „Ach...! Počul som o tebe od ľudí... Ale... nie si Mesiáš?"
     „Som."
     „A ty, Mesiáš, si taký dobrý k žobrákom? Tetrarcha nás káže svojim sluhom biť, ak nás vidí na jeho ceste..."
     „Ja som Spasiteľ. Ja nebijem, ale milujem."
     Muž sa na neho uprene pozerá a pomaly začne plakať.
     „Prečo plačeš?"
     „Pretože... by som chcel byť spasený... Už nie si smädný, Pane? Zaviedol by som ťa k studni a porozprával by som ti..."
     Ježiš pochopí, že muž sa chce z niečoho vyznať, a vstane so slovami: „Poďme."
     „Idem aj ja!" zvolá Peter.
     „Nie. Vrátim sa hneď, ostatne... A treba mať úctu k tomu, kto sa kajá."
     Ide s mužom za dom, za ktorým je už pole.
     „Tam je studňa... Napi sa a potom ma vypočuj."
     „Nie, človeče. Najprv ty vlej do mňa svoje súženie a potom... sa napijem ja. A možno budem mať prameň ešte chutnejšej vody na môj smäd, než je voda v tej studni."
     „Aký, Učiteľ?"
     „Tvoju ľútosť. Poďme pod tie stromy. Tu sa na nás pozerajú ženy. Poď." Položí mu ruku na plece a vedie ho dopredu pod husté olivovníky.
     „Ako vieš, že som vinný a že sa kajám?"
     „Ó...! No hovor. A neboj sa ma."
     „Pane... Bolo nás sedem bratov narodených z jedného otca, ale ja som sa narodil zo ženy, ktorú si môj otec vzal ako vdovec. A moji šiesti bratia ma nenávideli. Keď otec umieral, zanechal všetkým rovnaký podiel. Ale po jeho smrti moji bratia podplatili sudcov, vzali mi všetok majetok a vyhnali mňa i matku a nehanebne nás obvinili. Zomrela, keď som mal šestnásť rokov... a zomrela z núdze... A odvtedy som už nemal nikoho, kto by ma mal rád..." A silno sa rozplače.
     Vzchopí sa a pokračuje: „Šiesti bratia boli bohatí a šťastní, prosperovali aj z môjho. No ja som umieral od hladu, lebo som ochorel, keď som pomáhal zoslabnutej mame... Ale Boh ich jedného za druhým udieral. Tak som ich preklínal, tak som ich nenávidel, že som ich uriekol. Urobil som zle? Určite. Viem to. A vedel som to. Ale ako som ich nemal nenávidieť a nezlorečiť im? Posledný, ktorý bol v skutočnosti treťorodený, odolával všetkým preklínaniam, ba naopak, prosperoval aj z majetku ostatných piatich, ktorý si zákonne vzal po svojich troch mladších bratoch, ktorí zomreli bez manželky a oženil sa s manželkou prvorodeného, ktorý zomrel bezdetný, a podvodom sa zmocnil majetku druhorodeného, ktorého vdove a sirotám vzal rôznymi intrigami a pôžičkami veľkú časť ich otcovského podielu. Keď ma náhodou stretol na trhu, kam som chodieval ako sluha bohatého muža predávať tovar, urážal ma a bil... Raz som ho stretol večer... Bol som sám. On bol sám. Bol trocha opitý z vína... Ja som bol opitý zo spomienok a nenávisti... Bolo práve desať rokov od smrti mojej matky... Urazil ma, urážal moju mŕtvu matku... Nazval ju 'nečistou sukou' a mňa 'synom hyeny...' Pane... keby sa nebol dotkol mojej matky... bol by som to vydržal. Ale urážal mi ju... Chytil som ho pod krk. Bili sme sa... Chcel som ho len nabiť... Ale skĺzol na zem... a svah bol zarastený šmykľavou trávou... a dolu bola priepasť a potok... A ako bol opitý, skotúľal sa dolu a padol... Hľadajú ho ešte i po mnohých rokoch... Ale je pochovaný medzi skalami a pieskom jedného z potokov v Libanone. Ja som sa už nevrátil k svojmu pánovi. Ani on sa už nevrátil do Cézarey Filipovej. Chodil som a nemal som pokoja... Ó, Kainovo prekliatie! Strach zo života... a strach zo smrti... Ochorel som... A potom... som počul o tebe... Ale bál som sa... Hovorili, že vidíš do srdca človeka. A izraelskí učitelia sú takí zlí...! Nepoznajú súcit... Ty, Učiteľ učiteľov, si bol mojou hrôzou... Utekal som pred tebou. A predsa som chcel, aby mi bolo odpustené..." Plače, schúlený na zemi...
     Ježiš naň pozerá a zašepká: „Vezmime na seba aj tieto hriechy...! Synu! Počúvaj. Ja som Zľutovanie, nie hrôza. Prišiel som aj pre teba. Nehanbi sa ma... Som Vykupiteľ. Chceš, aby ti bolo odpustené? Čo?"
     „Môj zločin. Mňa sa to pýtaš? Zabil som svojho brata."
     „Povedal si: 'Chcel som ho len nabiť,' pretože v tej chvíli si bol urazený a nahnevaný. Ale keď si nenávidel a preklínal nie jedného, ale šiestich bratov, nebol si urazený ani nahnevaný. Robil si to spontánne, ako keď dýchaš. Nenávisť a zlorečenie, radosť, že si ich videl zasiahnutých, bola tvojím duchovným chlebom, všakže?"
     „Áno, Pane. Desať rokov to bolo mojím chlebom."
     „Nuž, v skutočnosti tvoj najväčší zločin si začal vo chvíli, keď si začal nenávidieť a preklínať. Si šesťnásobným vrahom svojich bratov."
     „Ale, Pane, oni ma zničili a nenávideli... A matka mi zomrela od hladu..."
     „Chceš povedať, že si mal dôvody pomstiť sa?"
     „Áno. Presne."
     „Nemáš dôvod. Boh je tu, aby trestal. Ty si mal milovať. A Boh by ti žehnal na zemi i v nebi."
     „Už mi teda nikdy nepožehná?"
     „Ľútosť opäť prináša požehnanie. Ale koľko bolesti, koľko súženia si si zapríčinil! Svojou nenávisťou si sám sebe spôsobil omnoho viac, než ti spôsobili bratia...!"
     „To je pravda! To je pravda! Moja hrôza trvá dvadsaťšesť rokov. Ó! Odpusť mi v mene Boha. Vidíš, že ma trápi môj hriech! Nič nežiadam pre svoj život. Som žobrák a chorý. Ale taký aj chcem zostať, chcem trpieť, odčiňovať. Ale daj mi Boží pokoj! Obetoval som v chráme a hladoval som, aby som si našetril peniaze na celopal. Ale nemohol som povedať o svojom zločine a neviem, či obeta bola prijatá."
     „Nebola. Ani keby si obetoval každý deň, načo by bola, keď si ju obetoval s klamstvom? Obrad, ktorému nepredchádza úprimné vyznanie hriechov, je poverčivý a zbytočný. Je to hriech pridaný k hriechu, takže je viac než bezcenný, je to svätokrádežná obeta. Čo si povedal kňazovi?"
     „Povedal som: 'Zhrešil som z nevedomosti robiac veci, ktoré Pán zakazuje, a chcem to odčiniť.' Myslel som si: 'Ja viem, ako som zhrešil, a Boh to vie tiež. Ale človeku to nemôžem povedať jasne. Boh, ktorý je vševediaci, vie, že myslím na svoj hriech.'"
     „Výhrady mysle, nehodné výhovorky. Najvyšší ich nenávidí. Keď človek zhreší, musí odčiňovať. Už to viac nerob."
     „Nie, Pane. A bude mi odpustené? Alebo musím ísť a všetko priznať? Zaplatiť životom za život, ktorý som vzal? Stačí mi, ak zomriem s Božím odpustením."
     „Ži, aby si odčiňoval. Už by si nemohol vrátiť manžela vdove a otca deťom... Prv než človek zabije, prv než dovolí, aby ho ovládla nenávisť, mal by rozmýšľať. Ale povstaň a kráčaj po novej ceste. Nájdeš na nej mojich učeníkov. Ak pôjdeš z Tekuy do Betlehema a ďalej k Hebronu, nájdeš ich určite v judejských horách. Povedz im, že ťa posiela Ježiš a že povedal, že na Turíce vystúpi cez Betsuru a Beter do Jeruzalema. Hľadaj Eliáša, Jozefa, Léviho, Mateja, Jána, Benjamína, Daniela a Izáka. Zapamätáš si tie mená? Obráť sa zvlášť na nich. Teraz poďme..."
     „A nenapiješ sa?"
     „Napil som sa tvojich sĺz. Duša, ktorá sa vracia k Bohu! Nič ma neosvieži viac."
     „Mám teda odpustené?! Ty hovoríš: 'Vracia sa k Bohu...'"
     „Áno. Máš odpustené a už nikdy voči nikomu neprechovávaj nenávisť."
     Muž sa znova skloní, pretože medzitým sa postavil, a pobozká Ježišovi nohy.
     Vrátia sa k apoštolom a nájdu ich v rozhovore s niekoľkými zákonníkmi.
     „Tu je Učiteľ. On vám môže odpovedať a povedať vám, že ste hriešnici."
     „O čo ide?" spýta sa Ježiš, ktorý nedostane odpoveď na svoj úctivý pozdrav.
     „Učiteľ, obťažujú nás otázkami a výsmechom..."
     „Znášať obťažovanie je skutkom milosrdenstva."
     „Ale urážajú teba. Robia si z teba posmech... a ľudia váhajú. Vidíš to? Podarilo sa nám zhromaždiť ľudí... A kto zostal teraz? Dve či tri ženy..."
     „Ó, nie! Máte tu i jedného muža, špinavého muža! To je až príliš veľa pre vás! Ale Učiteľ, nemyslíš si, že sa veľmi nakazíš, ty, ktorý vždy hovoríš, ako sa ti špina protiví?" výsmešne vtipkuje mladý zákonník a ukazuje na žobráka, ktorý stojí vedľa Ježiša.
     „Toto nie je špina. Nie je to špina, ktorá ma odpudzuje. Toto je chudák. Biedni ľudia nevzbudzujú odpor. Ich bieda musí len prebudiť duše k bratskému súcitu. Mne sa protiví morálna bieda, zapáchajúce srdcia, duše roztrhané na franforce, doráňané duše."
     „A vieš, či on nie je taký?"
     „Viem, že on verí a dúfa v Boha a v jeho milosrdenstvo, teraz, keď ho spoznal."
     „Spoznal? Kde býva? Povedz to, aby sme aj my išli a videli jeho tvár. Ach, ach! Hrozný Boh, na ktorého sa Mojžiš neodvážil pozrieť, musí mať hroznú tvár aj v milosrdenstve, i keby sa jeho prísnosť po toľkých storočiach zmäkčila!" odpovie mladý zákonník a smeje sa smiechom odmietavejším než rúhanie.
     „Ja, ktorý sa s tebou rozprávam, som Božie Milosrdenstvo!" vykríkne Ježiš, vzpriamený a vyžarujúci moc očami i gestami.
     Neviem, ako to, že ten druhý sa nezľakne... No hoci neutečie, neodváži sa už byť sarkastický a je ticho. Nahradí ho ďalší: „Ó, koľko neužitočných slov! My by sme si len želali uveriť. Nemôžeme si nič lepšie želať. Ale aby sme uverili, musíme mať dôkazy. Učiteľ, ty vieš, čo je Galgala pre nás?"
     „Myslíš si, že som hlupák?" povie Ježiš. A v melódii žalmu, pomaly a spevavo začne: 'Včasráno Jozue vstal, vyrazili zo Setim a došli k Jordánu, on a všetci Izraeliti. Tam strávili noc pred prechodom. Po troch dňoch prešli náčelníci ľudu cez tábor a oznamovali ľudu: »Keď spozorujete archu zmluvy Pána, vášho Boha, a kňazov z rodu Lévi, ako ju nesú, vtedy sa aj vy pohnite zo svojho miesta a choďte za ňou! Ale medzi vami a ňou nech je odstup aspoň dvetisíc lakťov – nepribližujte sa k nej –, aby ste poznali cestu, po ktorej máte ísť, lebo dosiaľ ste po tej ceste ešte nešli.«'"*